Slobodná krajina

Priamy smer. Rodnou krajinou až za obzor. Ku kopcu v diaľke, k jazeru na dohľad. K lesu, ktorý ťa vedie iba svojou vôňou. Modré diaľavy odeté do oparu, obligátny autobus či chôdza. Vydávaš sa tam, kam ťa volajú bohovia a démoni. Na križovatkách si vyberáš smer alebo pravý uhol rozpolíš a vydáš sa cestou – necestou. Na topánky sa lepia kilogramy blata, vopred dva kroky a jeden späť v mokrom snehu, štrk, ktorý uberá ráz tvojmu kroku. Ranné hmly a západy slnka zrené z miest, ktoré si si vybral. Sám proti všetkým, proti rádu a zabehaným koľajám. Víly ťa volajú na kopec, na ktorý iní nechodia. Poklady hľadáš inak – vhodné skrýše, nie žiariace truhlice. Po zotmení idú víly spať. Besy ťa ženú, že strácaš cestu aj svoj ľudský úsudok. Ako dávni predkovia, stávaš sa štvanou zverou. Unavené telo zložíš kde chceš, hoci je to zvyčajne na miestach, kde to robia aj ostatní. Ale sú tie chvíle, keď si pánom, vyberáš si. V momente, keď sa nenecháš hnať besmi, zháčia sa, spomalia. Zastavia. Obrátia sa na útek. Vtedy, keď sa rozhoduješ sám, stávaš sa človekom. Dávni predkovia, hoci ctení, ostávajú vo svojej polozvieracej minulosti.

Stojíš na kráľovskej ceste. Pekná, rovná. Čierna. Najdrahšie auto, takmer sa dotýkajúce zeme, sa nemá čoho báť. Smieš sa pozerať okolo, priamo na kopec, k lesu, ktorý vonia, či k jazeru na dohľad. Do modrých diaľav odetých oparom. Lež iba pozerať. Kroky vedia kráľovská cesta a kráľ nepustí. Na križovatke si vyberáš, či pôjdeš autám oproti, či ich smerom. Necesta stratená v hlbinách času. Štrk sa hanbí na parkových chodníčkoch a sneh pospáva na starých fotografiách. Blato stretáš jedine pri výkopoch. Poklady iba tam, kde majú vývesné tabule. Poklady na predaj, malé zázraky. Všetky ich môžeš mať doma. Víly sú falošné, za tanec si platíš; žiť ťa nechajú, aby si prišiel a platil znova a besy sa kdesi nudia, pretože niet koho desiť. Všetci sú pred zotmením v bezpečí domova. Unavenému telu poskytne jedinú možnosť posteľ. Krajina, ktorá je čudná. Šťavu z nej dávno vyžmýkali a jediná príchuť, ktorá ostala pripomína jedlo varené v blate. Realita sa kdesi ukrýva, pretože ju všetci nenávidia. Krajina, v ktorej sa nevieš a nemôžeš rozhodnúť. Vitajte, moji dávni polozvierací predkovia v mojom čase. Dnes sa stávate mojimi bratmi. Ale iba vo svojej krajine, na svojom ostrove. Ja ostanem doma, medzi ľuďmi a budem sa rozhodovať. Sám, slobodný medzi slobodnými. V slobodnej krajine.

Jarná nížina

Vraciam sa z hôr, kde jar ešte len nesmelo začína. Za oknom slnko, jasný číry vzduch; svieži vôňou, teplotou. Zohrejú sa stromy, niektoré viac, iné menej. Pozerám na svet akoby cez polarizačný filter. Dramatické, jasné a sýte farby. Mám chuť vybehnúť do polí ako jarná bystrina.

Mraky sú ľahké, prívetivé. Som na pomedzí hôr a nížiny. Aké to bude doma?

Je tu krásne

Zimu mám rád pre jej pokoj. Zadumanosť Večerov, dní, dlhých nocí, ktoré je úžasné tráviť rozhovormi či prácou, alebo len záhaľkou a premýšľaním

Milovaním

Jar, myslím si, musí mať rád každý. Musíme to mať zapísané v génoch. Hoci je aj nepokojná, rýchla a nedočkavá. Živá a veselá, klokotavá ako ľadovcová riava pretekajúca zakvitnutou lúkou. Vlastne ani nikdy neviem, kedy je prelom jari a leta. Vždy si už len uvedomím, že skončila a je tu leto. Hrá sa so mnou už celé roky na schovávačku. Tajomná je, potvora jedna...

Ten pocit, keď človek vidí po zime park, stromy v zeleni. Keď je konečne niekde tieň lístia a všetko vonia. Ako málo si to vážime v lete!

Znova po rokoch sa vo mne búri krv, slnko svieti do vlaku a krajina ubieha za oblokom...

Dnes začali

Osamelé tiché večery. Nevieš poriadne čo robiť. Chvíle, ktoré sa nekonečne vlečú, spať sa nedá a bdieť tiež nie.

Dnes začali.

Prázdne dni plné nejakého zhonu, práce ktorá nemá zmysel, ľudí s ktorými nemáš chuť hovoriť. Jedna vec, bez ktorej sa aj priateľstvá zdajú skôr úsmevné ako veselé.

Dnes začali.

Rána bez potechy, iba rýchlo, rýchlo začať deň. Ospalé a smutné stavy polospánku s vyhliadkou na ďalšie takéto rána.

Dnes začali.

Noci, počas ktorých spíš sám, na jednej strane chladí stena na druhej noc za perinou. Pri každom prevrátení, otočení a prebudení vieš, že na úzkej posteli už niet kam ísť. Noci počas ktorých sa môžeš túliť len k veľkému zelenému vankúšu.

Dnes začali.

Hodina vlkov, v ktorej sa vždy prebudíš. A vždy hneď zapíš. Hodiny vlkov, v ktorých nezaspíš a bdieš.

Dnes začali.

Chvíle sklených pohľadov, bielych stien a horkej príchute v jedle, pití, vzduchu a myšlienkach.

Dnes začali.

Strecha

Nad mestom visí tma. Myslíš na leto, teplé večery, keď neznesieš druhú vrstvu na tele. Hľadíš do diaľky, na svetlá, ponad ne. Ponad budovy a hluk veľkého mraveniska. V diaľke sa chvejú ďalšie mraveniská. Nad hlavou, trocha viac ďalej, sa chvejú iné svetlá. Snáď iné mraveniská. Snáď tie iné mravce raz stretneš. Život naberie novú rýchlosť. Existencia tvojho plemena bude mať opäť význam.

Myslíš na leto. Chrbát chladí noc, predstavuješ si, ako si jedného dňa nevybavíš ten pocit chladu. Iba ten dojem. V diaľke čítaš budúcnosť. Prázdne stránky, všetko je skryté.

V hrdle páli alkohol. V hlave hmla, slimák na lodi... Pociťuješ intenzitu chvíle. Momentu. Naliehavosť, potrebu vrátiť sa a meniť rozhodnutia. Pociťuješ silu času, ktorý ťa nemilosrdne tlačí. Lavína je milosrdná, môžeš sa zaprieť a hoci aj nebadane spomaliť. Vlak je milosrdný – po zrážke na ňom ostáva tvoja krv. Čas nie. Preň´ nie si.

Strecha je suchá, chladná. Vzduch čistý, hoci nie ako na horách. Okolo prvé listy, vo vzduchu peľ a tá „iná“ vôňa. Chlad sa jemne dotýka tela pod oblečením.

Strecha je teplá. Neznesieš druhú vrstvu na tele. Mesto stíchlo, topí sa v sálajúcom teple, dedičstve letného dňa. Ležíš na betóne, teplý vetrík povieva, okolo sa hýbu zelené listy. Ľahký šum, horúci dych na krku. Či horúce slová z diaľky? Chladné slová z diaľky? Žiadne slová z diaľky...?

Spotené nohy v sandáloch, rituál letného večera vo vani, aby si na druhý deň mohol medzi ľudí.

Strecha je mokrá. Pre hmlu nevidno mesto. Mrholenie zmáča kožu, okuliare. Tlmené zvuky mraveniska. Niekoľko mŕtvych listov ešte nevzdalo boj. Visia ako dávno vysmiati a zneuctení obesenci na konároch. Dole blato, machom obrastené drevo kĺže. Ruky sú skrehnuté a ušpinia sa pri dotyku vlhkej kôry. Čo je tam, ďaleko? Čo je tu, blízko? Si pri mne? Si so mnou?

Strecha je omrznutá. Topánky nechávajú stopy v bielom prachu. Ticho, mrazivý opar. Na stromoch inovať.

Partizáni

Skrehnuté ruky držia zbraň. Kov a drevo v jemnej, presnej a smrtiacej súčinnosti. Vo svojej kráse a nebezpečnosti. Premoknuté topánky a v nich nohy, podchladené a unavené. Telo nemyté, zadymené, vyčerpané. Hlava svrbí, mastné spotené vlasy sem – tam vypadnú spod čiapky do očí. Je mu poď ňou horúco, ak ju zloží, zimný mráz spôsobí bolesť. Vláči sa bahnom, snehom, prachom i machom. Lesom, mladinou aj rúbaňou. Sám, s kamarátom, druhom, alebo ich je viac. Utekajú a popri tom bojujú. Sú ako štvaná zver. Ba, sú na tom horšie. Zver patrí do lesa, nájde si tam potravu a oblečenie nepotrebuje. Človek nepatrí do lesa. Človek nemá byť štvaný. Nemá byť štvaný človekom.

Moria sa s ťažkým nákladom na chrbte, v rukách. Unavení, vyčerpaní, v duši drieme zúfalstvo, ktorému nesmú povoliť. Ako veľmi by sa im uľavilo! Nesmú... Za každým stromom číha smrť. Za každou zákrutou čierni lovci, neľútostí, zbabelí a krutí. To nie štvanci sú ako zver. To lovci sú zver. Horší než zver...

Sloboda v nedohľadne, rodiny kdesi v diaľke, v nebezpečenstve a oni sú tu. Len pevná vôľa ich drží pri živote. Len pevná vôľa ich drží v boji. Viera vo víťazstvo spravodlivosti. Viera vo víťazstvo ľudskosti.

Mesiace i roky trávia v horách, skrytí v lese ako praľudia, zakopaní pod zemou ako krty. Nevrlí, skazení, poznačení. Spásonosné dunenie nepočuť...

Nesmú nevládať, nesmú pokojne spať, nesmú si vydýchnuť a nesmú byť kľudní. Celé mesiace nervy napäté na prasknutie. Každé sústo, každý nádych môžu byť poslednými.

Predsa idú ďalej, predsa sa bránia, predsa útočia. Strieľajú na lovcov, rozoberajú koľajnice, ťahajú káble, aby ich na koniec spojili... Vždy sa môžu nevrátiť. Muži, ženy, ktorí bojovali za seba, za svoje rodiny, za svoje deti a ich budúcnosť. Tí, ktorí bojovali za ľudskosť, za víťazstvo ľudského umu s nádejou, že už nikto po nich nebude musieť bojovať.

Kto si ty, že sa im vysmievaš? Kto si ty, že zľahčuješ ich činy? Kto si ty, že vyslovíš pochybnosť? Ty biedny, úbohý, ktorý nikdy nežil z potu tváre, z vlastných mozoľov. Ty, ktorý si nikdy nebol štvaný ako zver lovcami horšími než zver. Ty, ktorý zablúdiš v lese aj na chodníku. Muži, ženy, ktorí bojovali. Bojovali za ľudskosť. Bojovali za svet, aký poznáme. Preto sa môžeš smiať, preto môžeš spochybňovať a zľahčovať. Preto môžeš byť tak úbohý, ako si. Pretože ONI bojovali. ONI umierali...

MOR HO!

Škola základ života

Občas premýšľam. Nad všeličím. Naposledy som premýšľal nad školou v našej spoločnosti. Populácia starne a bude starnúť aj ďalej. Ak by aj nie, mladnúť nebude. To je problém číslo jedna. Druhým problémom je obrovské množstvo vedomostí, ktoré dnešný človek potrebuje. Plnohodnotným sa (podľa nepísaných kritérií spoločnosti) človek stáva až po absolvovaní vysokej školy. Dnes chcú preto ľudia študovať. Problémom sa stáva, že sa tým fakticky skracuje produktívny vek. Jedinec nepracuje od osemnástich, ale od dvadsiatich troch, šiestich, či až od tridsiatich rokov. Ostáva tam nejakých tridsať rokov práce. Ostáva tam množstvo dôchodcov, hoci by sme aj zvýšili dôchodkový vek na sedemdesiat.
Myslím si, že kapitál nie je schopný postaviť sa zodpovedne k sociálnym otázkam. Najviac to schytajú dôchodcovia, ale ani to nebude stačiť.
Myslím si, že sa musí zefektívniť vzdelávanie. Myslím si, že sa musí zefektívniť tak, že sa školská dochádzka skráti o niekoľko rokov. A nie je to len o mojom názore, že takto to musí byť, lebo... Myslím si, že časom bude spoločnosť k tomuto donútená samovývojom, samotnou nutnosťou takéhoto kroku. A nebude sa už nikto pýtať či, iba ako.

Bol som hore

Najprv bola hmla. Šeď až beloba, svetlo spoza hrubých mrakov a vlezlá, vlhká zima. Nebolo vidieť vyššie, než kus pod les. Potom sa začalo vyjasňovať. Najprv trocha, sem – tam mrak, občas slnko a pomedzi to kusy belasej oblohy. A nakoniec bolo jasno. Zdola výhľad na vrcholy. Všetko biele. A hora volala. Musel som počúvnuť.

Od kosodreviny som sa vydal hore. Snehom, s trochou vody a paličkami. Od začiatku pokorný, neistý miestom, na ktoré sa dostanem, výškou, ktorú zvládnem. Rameno ťažil foťák. Prvé kroky nesmelé, na tele veľa vrstiev; uhýbal som lyžiarom. Zdržiavali ma výhľady, vízie budúcich fotografií a vyzliekanie prebytočného oblečenia. Tam, kde končili stromy a kosodrevina, zmizlo zo mňa všetko okrem trička, ubudlo vody a pribudlo času a fotiek. Vtedy to ešte iba začínalo. Tam hore dobré topánky držali na zmrznutom snehu. Vzduch bol redší, zato iskrivo čistý. Vedel som, že nevdychujem žiaden prach. Atmosféra bola prázdna, priezračná a nádherná. Všade svetlo. Obloha prechádzala od dúhového blankytu na obzore po temnú modrú nad hlavou. Musel som stále žmúriť, nikam sa nedalo hľadieť priamo. Každý môj krok ničil nádheru majstra mrazu. Každý kúsok zeme pod nohami závodil s celým svetom o najkrajšie kryštalizovanú námrazu. Tu už nebolo snehu. Pod nohami niekoľko decimetrov čistej inoväte, pevnejšej než dubová paluba. A mňa, námorníka výšok, lákala modrá obloha nad hlavou a tušenie čohosi veľkého tam hore. Nohy ma niesli, raz hadovito, raz priamo hore. Podľa toho, ako stačil dych. Tiché praskanie značilo zánik drobnej ľadovej krásy. Námaha zatláčala všetky telesné pocity. Spolu s nedostatkom kyslíka otupovala a ja som necítil takmer nič. Iba akési mierne, čo sa ani poriadne nedá nazvať točením hlavy. Svaly neboleli, v pľúcach nepichalo. S výškou vo mne stúpal pocit čohosi zvláštneho. Hlavou sa mi mihali obrazy mojich zreničiek, maličkých sťa špendlíkové hlavičky. Ostré svetlo bodalo a v duši sa rodil strach zo snežnej slepoty.

Od istej výšky som nestretol ani živáčika. Niekoľko málo metrov, ktoré som prešiel, vytváralo zdanie putovania.

Tam hore na mňa vždy padá pocit osamelosti. Nikde stromy, nikde evidentný život. Húževnatá tráva a pomedzi ňu kamienky. Občas sa mihne výšinou dravec. Poteší dušu. V ľudových rozprávkach sa vyskytujú opisy krajiny, kde niet ničoho živého. Dnes už nie sú tie lesy, ktorými chodili predkovia. Možno boli podobné ako vysoké hory. Ale niečo z dojmov si tí ľudia museli priniesť aj z hôr. Príbehy rozprávajú jedine skaly. Občas sa zjaví živý tvor, ale zasa zmizne. A tie, ktorým patrí tento svet sa skrývajú. Smrteľníci, ktorí smú chodiť len po turistických chodníkoch ich snáď nikdy neuvidia... A v týchto podmienkach mávam zvláštny pocit. Niekedy sa človeku stáva, že sa cíti ako vo sne. To je asi najbližšie týmto mojim pocitom. Ľudia, ktorých vtedy stretávam, sú neuveriteľne cudzí. Ako prízraky z iného sveta. Ako duchovia. Ako predkovia, ktorí nám niekedy vstupujú do snov. Prídu, odídu a ostane po nich len ten nepostihnuteľný, neopísateľný dojem.

Vrchol sa blížil. Skaly okolo už neboli obrastené námrazou. Boli ňou uväznené, tak, že som spočiatku netušil, že sú to skaly. Po krátkom prieskume sa ukázalo, že na dĺžku noža a ešte viac je hrubá zimná ľadová hriva skalísk. Fúkal vietor, prsty primŕzali o čepeľ. Pravidelný krok, chvíľkový pohľad pod nohy, potom pred seba a zrazu som bol hore. Predo mnou výsosť Vysokých Tatier, od východu po západ, ako cez rybie oko. Nepravidelnosť kopovitých oblakov sa bila s jasnými líniami farieb zimných diaľok, tak veľmi pripomínajúcimi Saturnove prstence a čiarou snehu na úpätí hôr. Pod nohami Nízke Tatry, Vysoké ako na dlani a za chrbtom - ako z iného sveta, z rozprávky. Temná, kopcovitá, divoká a rozorvaná; velebná Poľana. Zložil som sa do našuchorených duchien vrcholovej námrazy a nenachádzal silu ani na poďakovanie. Myslím, že iba niečo z tej slnečno – ľadovej iskrivosti výšin mi ostalo v očiach.

Vtedy som ďakovať nemohol.

Bol som hore.

Ďakujem

A potom, nevedno prečo, som vyfotil z druhej strany prichádzajúcu Katku, nevediac, že je to ona. Tajomstvá podvedomia...(?)

Nočná spomienko - úvaha

niekedy medzi jeseňou 2004 a zimou 2006...

Temná noc visela nad krajom. Chladný mesačný svit umocňoval zimu, ktorá sa s večerom zniesla na Driekyňu. Kdesi v lese zahúkala sova, čosi bežiace lomozilo v podraste a stará rozpadnutá koliba vrhala tiene po pasienku. Kopec bol takmer celý zarastený lesom, iba kdesi na vrchole za dňa presvitala mäkká zeleň trávy. Pútnikovi vychádzajúcemu z lesa by sa však otvoril výhľad na, svojou nečakanosťou, nesmiernu pláň strácajúcu sa za hrebeňom. Dodnes netuším, kde vlastne lúka končila...

Stáli okolo vyhasínajúceho sľubového ohňa v kruhu. Niekoľko temných postáv na pozadí temnej oblohy. Dlhé čierne plášte splývajúce po zem zakrývali svetlo uhlíkov. V rukách horiace fakle. Hodnú chvíľu rozprávali, nakoniec zasypali slabnúcu pahrebu hlinou a zakryli drnom. Vydali sa na spiatočnú cestu do tábora. Stará rozpadnutá koliba, tmavá a neskutočná, lákala aj odstrašovala...

Nesmiernosť nočnej oblohy, nesmiernosť nočnej lúky, tvoriacej tmavý horizont na pozadí hviezdnatého neba. A spoza kopca akoby obrovský kúdol striebristého dymu stúpala do výšin Mliečna cesta.

Mdlé svetlo olejových fakieľ osvetľovalo úzky okruh lesa a tvorilo okolo skupiny, zakopávajúcej o korene bublinu zdanlivého bezpečia Kdesi za hranicou svetla číhali neskutočné a nepochopiteľné hrôzy temného dávnoveku. Démoni sprevádzajúci človeka z temných lesov a zákutí jaskýň až do temných zákutí kuchyne ak náhodou večer vypadne prúd... Skupina dodávala odvahy, avšak jedinec by sa znova stal štvanou zverou trasúcou sa pri každom nepatrnom zvuku lesa. Zástup čiernych plášťov a fakieľ sa dokĺzal, zablatený a unavený až do tábora, kde ich mal čakať spacák. Mnohých z nich čakala radcovská cesta. Ale to je iný príbeh...

Ako je mojim zvykom, snáď aj trocha nechceným, v myšlienkach sa vraciam k chvíľam minulým. Ku spomienkam, zážitkom a myšlienkam, ktoré mi kedysi prešli hlavou. Nachádzam v nich útechu a útočisko pred neľútostným svetom. Pred myšlienkami súčasnými, ktoré ťažia dušu.

Boli časy, keď som si slobodný lietal po prírode, po horách alebo aspoň po pláňach slobodnej mysle. Dnes utekám pred stresmi a myšlienkami, ktoré nedávajú človeku spať. Chlácholím sám seba neistou nádejou na zlepšenie, hmlistými víziami ,,čo bude potom keď...“

Stále viac som presvedčený o tom, že zlepšenie už nenastane. No, hádam je to údel.

21.3.2008

Musím povedať, že zlepšenie nastalo. Opäť začínam veriť, že niektoré sny sa plnia. Len za nimi treba ísť :)

Pesnička od Hop Tropu

Zvadlo

Interpret/autor: Hop trop/L. Kučera

    D             Emi A7 D            Emi A7
1. Ze schránky vypadlo  běloskvoucí zvadlo,
  D               Hmi           E7         A7
 div, že jsem si nesed', tyhle fóry nemám rád,
  D         Emi A7  D          Emi A7
 nějakýho šlejšku, co študuje vejšku,
 D            Hmi          E7     A7     D
 u vorloje v deset budeš prý si dneska brát.
  F#                 Hmi
 Kouknu po budíku, vlítnu do šatníku,
   E7                          A     E   A A7
 před léty mi v Krasu spíchli senza baloňák,
 D            Emi A7    D           Emi A7
 ozdobím se šlajfkou a mou parádní fajfkou,
     D         Hmi       E7      A7  D
 už voní po Tarasu historickej Staromák.
     F#                       Hmi
R: K snídani mi v krámku párek do rohlíku zapečou
      F#                          Hmi    F#  Hmi
 a s ním pak protlačím se houfem cizích čumilů,
  E7                      A
 povzdechnu si, až tě ze žigulíku vyvlečou,
     E                    A      E    A A7
 že tohle je tvůj konec, Brdská Mary Lou.
2. Abys měla fotky, jak tě tlačej' botky,
 jak tě bílej mantl škrtí, cvakne aparát,
 kouli, chomout, kytku, gratulantů bitku,
 chodníkovej rantl, na kterým se budou cpát.
 Nikdo při tý slávě zvědav není právě
 na jednoho cvoka s pochybenou pověstí,
 tak jdu na dvě deci, já neskočím přeci
 kvůli tobě do kašny na Malým náměstí.
  D             Emi A7  D         Emi A7
*: Brzy, až tvůj pan Dr. zarazí ti vandr,
  D          Hmi           E7    A7    D
 nebude to pro mě zas tak velký neštěstí ...

Sumec

Slohová práca z ôsmej triedy. Jeseň 1998

Ako si tak ležím v poloprázdnej vani a nemôžem urobiť nič pre svoju záchranu, napadá mi mnoho vecí. Rozmýšľam nad nimi, ale neviem prísť na nič múdre. Tak vám aspoň porozprávam príbeh o živote jedného sumca.

Žil som v krásnom dúpäti sčasti zahrabanom pod zalesneným brehom a sčasti pod starými konármi. Odpočíval som, chytal neopatrné rybky a vtáky alebo sa len tak preháňal po dunajských ramenách, kde mi všetko živé uhýbalo z cesty. Bol som skutočným vládcom dunajských ramien. Trvalo to mnoho rokov a mal som absolútny kľud. Lovil som a rástol mnoho rokov až kým všetci tí smiešni dvojnohí tvorovia na brehu boli oveľa menší odomňa.

A potom sa to stalo. Jedného dňa neďaleko od mojej skrýše čľupla do vody podivná vec. Plávala si vo vode a pri brehu sa vynorila. Vždy sa ale vrátila do vody tak ako po prvý krát. Pozoroval som ju celý deň až kým večer nezmizla. O niekoľko dní sa objavila znova. A odvtedy s objavovala stále, skoro každý deň večer. Niekedy sa objavili cudzí sumec, šťuka alebo iné dravce, ktoré bez váhania útočili na striebornú vec. Niektorým sa ju podarilo chytiť, ale potom sa len akosi čudne zamykali, rozčerili hladinu a zmizli hore. Najprv som si myslel, že sa o chvíľu vrátia tak ako tá malá, ale už sa nikdy neobjavili... Pomaly prišla jeseň a vec sa objavovala stále zriedkavejšie, a až zamrzla hladina zmizla úplne. Zima ubiehala pomaly a ja som na čudnú striebornú vec pomaly zabudol. Na jar sa ale ľad roztopil a keď vyšlo slnko, rýchlo sa mi pripomenula. A znova sa objavovala každý deň. Sýta zeleň listov pomaly tmavla, voda sa oteplila a rybiek ubúdalo. Prúd sa spomalil a ja som takmer nevidel, kôli množstvu rias vo vode. Neskôr ma klesajúca hladina prinútila opustiť moju skrýšu a uchýliť sa na dno tône, kde sa dalo ešte celkom dobre dýchať. Rýb stále ubúdalo, hladina klesala, až som jedného rána zistil, že ma voda uväznila na dne malej kaluže s kalnou vodou, v ktorej sa iba sem tam mihla malá rybka. Deň za dňom pomaly plynul, a rybky sa míňali. po prvý krát v živote som pocítil hlad. Keď hladina klesla tak nízko, že ma prinútila ostať v priehlbine, do ktorej som sa ani poriadne nevmestil a v ktorej bola voda takmer úplne nedýchateľná, hlad sa už nedal vydržať. Vtedy prišla záchrana. Do vody znovu žblnkla tá čudná malá rybka. Áno, musela to byť rybka! Veď bola strieborná a aj sa tak pohybovala!! Čo tam po tom, že stále skáče nad hladinu a nocuje na brehu! Musí to byť jedlé! Okamžite som sa na ňu vrhol a prehltol ju. Naraz ma len prudko pichlo a zabolelo v bruchu. Niečo ma ťahalo. Moje hladom zoslabnuté svaly neboli schopné odolávať sile, ktorá ma ťahala na breh a dávala do veľkého vreca. Začalo ma dusiť a mňa napadlo, že prišlo vyslobodenie z útrap. Poddal som sa a prestal myslieť...

Prebrala ma až čudná príchuť chladnej, čírej a hlavne dýchateľnej vody v malej bielej vani, kde ležím už niekoľko dní. Hlad síce nezmizol, ale aspoň môžem slobodne dýchať. A tak si ležím v poloprázdnej vani, na kraji ktorej sa akurát objavil čudný dvojnohý tvor s veľkým nožom a rozmýšľam nad mnohými peknými vecami...

Radcovská cesta

Napísané 5. apríla 2003

Nič nemením. Aj takto som kedysi písal...

Radcovská cesta. ,,Stezka Odvahy“. Už od zimy sa rozprávalo o tejto skúške mladých radcov. Keďže sa skúška nekonala už niekoľko rokov, mohli sa jej zúčastniť aj starší, takí ako ja, ktorí máme radcovanie za sebou. Večer pred sľubom som sa motal pri kuchyni a vďaka nepozornosti zasvätených som čo – to pochopil. To však už bolo neskoro, sľubový obrad bolo treba stihnúť včas. A takisto aj upratanie lúky a ohniska po sľube. To nám trvalo asi do pol dvanástej. – Ideme – ozval sa ktosi – Tábor je ďaleko, chce sa mi spať...– ponáhľali sme sa tam, blatom, vodou, preto, aby nám vodca oznámil, že sa robí Radcovská cesta. Minútku môžeme pozerať do mapy. Fľaša vody do batoha, kápézetka, nôž, šatka na oči. Nakladajú nás do auta. Hýbeme sa cestou dole. Tom Sawyer, Dexter, Óg, Jozífek, Dick, Pepe a ja. Cesta trvá dlho, chvíľami niekoho vyložia a ja len čakám a únava premáha moje napätie, strach, očakávanie a adrenalín. Konečne prišiel môj čas. Zvuk auta zaniká v diaľke, rátam do päťdesiat a otváram oči. Okolo mňa noc, les, cesta sa stráca pod tmavou klenbou stromov vzadu a vpredu za zákrutou. Človeka napadajú tie najmenej príjemné veci vtedy, keď ich je najmenej treba. Vybieham na kopec, mesiac ako reflektor osvetľuje pasienok. Vydávam sa dolu po ceste, blízko pri lese, kde sa dá schovať, ak by šlo auto. Zvuky, škrípanie, vŕzganie, pískanie, kašľanie, kvílenie a nejaké neidentifikovateľné zvuky ma odohnali na otvorené priestranstvo. Ale auto ma prinúti ukryť sa do divokých ruží. Pijem vodu a oddychujem. Ticho pretrhol strašný zvuk, akési kvílenie , vytie a kričanie v jednom. Bolo mi jedno, čo to je a veľmi rýchlo som vypratal pole. Cesta asi nikam neviedla, aspoň to tak vyzeralo. Dedina sa nepribližovala. Kým som bol na lúke, bolo to dobré. Potom prišiel lesný tunel. Tma. TMA. Najprv som nevidel nič. Potom čiaru uprostred cesty a podľa nej cestu von z tmy. A teraz pre zmenu človek, ktosi stojí v tme. Stojí a čaká. Nevidím ho, iba cítim že stojí. Nervy povoľujú, ruka zrastá s rukoväťou noža. –Stoj!! Kto tam!!- Už som to nevydržal. Postava sa zasmiala a ja som spoznal Dicka. Pomudrovali sme, kde asi môžeme byť a rozišli sa. Po nejakom čase sa mi do cesty postavila stena z hmly. Z jasného počasia do inverzie v doline. Ako keby som plával v mlieku. Vidím si sotva na koniec ruky. Nočné zvuky hmla tlmí a mení na nerozoznanie. Počuť iba podivné mrmlanie, aké sa používa v tých trápnych moderných hororoch. Je však rozdiel počúvať to doma a ňuchať mamičkinu kapustnicu a byť obklopený nepreniknuteľnou hmlou ešte k tomu s prázdnym žalúdkom... Cesta ubieha, a vidieť to iba podľa toho asfaltu pod nohami, inak nie je vidieť vôbec nič, až po pár kilometroch. Idem si, naraz hrozný rámus, lámanie haluzia z kopca smerom na mňa, prebehne to cez cestu tak desať metrov odo mňa a pokračuje dakam dolu. Keď ma napadne, prečo to tak utekalo, radšej práskam do bot. Vtedy si uvedomím, že v ruke zvieram nôž. Serpentína ma zavedie pod to miesto, kde rámus stíchol. Vtedy sa ozve znova, zdrhám, a mátoha preletí tade, kde som stál... Po chvíli vchádzam do dediny. Fajn, okraj Banskej Bystrice, takže ma čaká cesta do Slovenskej Ľupče. Rozhodujem sa a beriem to po trati. Svitá. Skáčem po podvaloch ako vrabec, každý hoboe šúviks... VZUM – VZUM – VZUM, drnčia koľaje. Nestíham uvažovať, len skočím, je mi jedno kam, len som skočil a za sekundu sa spoza zákruty vyrútil vlak. Dodnes nechápem ako mohol ísť tak rýchlo. Bol veľmi rýchly a keby telo nejednalo podľa inštinktu, oddiel by mal o tajomníka menej... Predýchavam nevoľnosť od ľaku a pokračujem. Dostal som sa bez nehody do Ľupče. Odtiaľ po ceste do tábora. Kus cesty, len čo je pravda. Tábor je prázdny, už nikto nestráži. Ľahko sa dostanem nepozorovaný do podsady. Ale aj tak sa neodvažujem cez most, tak to strihám cez umyvárku. Naprieč potokom tam leží strom. Keď som uprostred, prichádza náš roverský vodca a Dick, ktorý sa akurát vrátil. Sedím na kmeni asi päť minút chlapci dva metre ďaleko a nevidia ma, až kým sa neozvem. Stihol som si uvedomiť, že prišiel Dexter a zaspávam. Skúšku som nezložil na sto percent, videlo ma zopár ľudí, ale stihol som to v termíne. Strachu som si užil dosť. Chvíľami boli nervy napäté tak ako nikdy. Ale smejem sa ľuďom, ktorí potrebujú adrenalín a skáču neviemaké skoky na bicykloch po skalách. Nie, toto bolo lepšie... Dovolí mi vodca vyskúšať si to ešte raz?

Medúza

Maturitné vysvedčenie

10.8.2007

Dnes som dostal do ruky moje maturitné vysvedčenie, ktoré som odovzdával ešte tesne po maturite na prijímačkách. Viac ako tri roky. Bože, čo všetko je inak... čo už vôbec nie je. Pozerám na ten papier, akoby som ho videl naposledy pred mesiacom.

7.1.2008

V kontexte udalostí posledných mesiacov je to všetko ešte zaujímavejšie...

Teraz

Toto všetko je teraz, chvíľu. Vidíme to. Sledujeme. Zabudneme sa a zrazu to bude preč. Tak ako okolo nás preleteli veci kedysi a teraz tu nie sú...

Nie, všetko nezmizne „potom“. Nemôžeme si povedať: „Teraz „to“ máme. A bude „to“ tu aj zajtra, veď sa nič nechystá...“ Smieme tu len byť a uvedomovať si, že všetko plynie. To, čo stratíme, strácame už teraz. Nevieme, kedy príde zmena. Niečo nové, čo odkloní smer našej cesty. Rana osudu. Žena. Muž. Šťastie. Niečo, čo sme dlho chceli. Niečo, čoho sme sa dlho báli.

Sme vojaci. Bežíme a každú chvíľu náš smer menia vybuchujúce granáty. Na obzore je záchrana. Snažíme sa tam dostať, ale trasa úteku nezáleží na nás. Môžeme riskovať. Je to naše právo. Ale čo získame? Netušíme. Je to ako v jednom sci-fi, ktoré som kedysi čítal. Príbeh sa odohrával vo svete, kde poznali stroj času. Vojakov verbovali do armády na jeden týždeň. Vyslali ich do minulosti či budúcnosti, v tej prežili mesiace alebo roky, bojovali. Umierali. A do vlastného času sa vrátili iba niekoľko minút po tom, ako ich tam vyslali. Za zvláštne zásluhy dostávali prémie. Jednou z vecí, ktoré si mohli vybrať, bol bonusový čas. Celých dvadsať minút im odrátali z ich nekonečného týždňa... Získame čas, metre, kilometre. Alebo sa to, čo stálo za risk zrazu zmení na piesok a pretečie nám medzi prstami. Možno získame, možno nezískame, možno stratíme. A môžeme bežať cestou bezpečnou a čakať, že zakopneme o niečo, čo za to stojí. Ale nemusíme. Môžeme riskovať pre niečo, čo za to stojí. Ale nemusíme.

Kto odhadne správnosť cesty? Kto povie že risk je zisk, že risk je strata; že bezpečná cesta je lepšia.

Braček. Tvoja cesta je uhýbanie pred nástrahami. Raz nebudeš dosť rýchly, dosť bystrý. Dosť šťastný. Dosť múdry. Dosť ľstivý. Pasca sklapne, bude znamenať niečo, čo neuhádneš dopredu. Zničí ťa. Prinesie ti šťastie, alebo len prebehneš ďalej a nič sa nestane. Prinesie ti smrť.

Pýtaš sa, čo máš robiť? Mňa? Matky, otca? Brata, sestry či starých rodičov? Alebo priateľov, svojej lásky? Prorokov? Či božstiev, ktoré stvoril tvoj vlastný strach zo smrti a neistoty? Ale ja to neviem. Oni to nevedia. Nikto to nevie. Každý sám za seba, hoci sa snaží spolu s druhými. Nejde to. Čas máme svoj a nevieme z neho nikomu dať, iba ubrať. Cestu máme tiež len svoju.

Neistota, vieš? Tá strašná neistota, keď šťastie prináša záhubu a smrť lásku. Alebo aj naopak?

Rozumieš mi?

Hovorím ti do duše? Z duše?

Rozumieš. Netvár sa že nie, lebo tá predstava ťa bude navždy prenasledovať. Je na vnútornej strane viečok, sídli v alkohole aj v myšlienkach.

Tak ma začni nenávidieť za to, že hovorím pravdu.

Pravdu o cestách, o tom, že každá je správna. Všetky nesprávne. A si sám.

Vojak...

Vojaci...

Vojaci! Sme ako v jeseni
lístie na stromoch

Smutné časy

Catullus, na čo čakáš? Prečo nezomrieš?
Nonius, ten vôl s golvou sedí v úrade,
vrtichvost Vatinius chce byť konzulom.
Catullus, na čo čakáš? Prečo nezomrieš?

Gaius Valerius Catullus