Teraz

Toto všetko je teraz, chvíľu. Vidíme to. Sledujeme. Zabudneme sa a zrazu to bude preč. Tak ako okolo nás preleteli veci kedysi a teraz tu nie sú...

Nie, všetko nezmizne „potom“. Nemôžeme si povedať: „Teraz „to“ máme. A bude „to“ tu aj zajtra, veď sa nič nechystá...“ Smieme tu len byť a uvedomovať si, že všetko plynie. To, čo stratíme, strácame už teraz. Nevieme, kedy príde zmena. Niečo nové, čo odkloní smer našej cesty. Rana osudu. Žena. Muž. Šťastie. Niečo, čo sme dlho chceli. Niečo, čoho sme sa dlho báli.

Sme vojaci. Bežíme a každú chvíľu náš smer menia vybuchujúce granáty. Na obzore je záchrana. Snažíme sa tam dostať, ale trasa úteku nezáleží na nás. Môžeme riskovať. Je to naše právo. Ale čo získame? Netušíme. Je to ako v jednom sci-fi, ktoré som kedysi čítal. Príbeh sa odohrával vo svete, kde poznali stroj času. Vojakov verbovali do armády na jeden týždeň. Vyslali ich do minulosti či budúcnosti, v tej prežili mesiace alebo roky, bojovali. Umierali. A do vlastného času sa vrátili iba niekoľko minút po tom, ako ich tam vyslali. Za zvláštne zásluhy dostávali prémie. Jednou z vecí, ktoré si mohli vybrať, bol bonusový čas. Celých dvadsať minút im odrátali z ich nekonečného týždňa... Získame čas, metre, kilometre. Alebo sa to, čo stálo za risk zrazu zmení na piesok a pretečie nám medzi prstami. Možno získame, možno nezískame, možno stratíme. A môžeme bežať cestou bezpečnou a čakať, že zakopneme o niečo, čo za to stojí. Ale nemusíme. Môžeme riskovať pre niečo, čo za to stojí. Ale nemusíme.

Kto odhadne správnosť cesty? Kto povie že risk je zisk, že risk je strata; že bezpečná cesta je lepšia.

Braček. Tvoja cesta je uhýbanie pred nástrahami. Raz nebudeš dosť rýchly, dosť bystrý. Dosť šťastný. Dosť múdry. Dosť ľstivý. Pasca sklapne, bude znamenať niečo, čo neuhádneš dopredu. Zničí ťa. Prinesie ti šťastie, alebo len prebehneš ďalej a nič sa nestane. Prinesie ti smrť.

Pýtaš sa, čo máš robiť? Mňa? Matky, otca? Brata, sestry či starých rodičov? Alebo priateľov, svojej lásky? Prorokov? Či božstiev, ktoré stvoril tvoj vlastný strach zo smrti a neistoty? Ale ja to neviem. Oni to nevedia. Nikto to nevie. Každý sám za seba, hoci sa snaží spolu s druhými. Nejde to. Čas máme svoj a nevieme z neho nikomu dať, iba ubrať. Cestu máme tiež len svoju.

Neistota, vieš? Tá strašná neistota, keď šťastie prináša záhubu a smrť lásku. Alebo aj naopak?

Rozumieš mi?

Hovorím ti do duše? Z duše?

Rozumieš. Netvár sa že nie, lebo tá predstava ťa bude navždy prenasledovať. Je na vnútornej strane viečok, sídli v alkohole aj v myšlienkach.

Tak ma začni nenávidieť za to, že hovorím pravdu.

Pravdu o cestách, o tom, že každá je správna. Všetky nesprávne. A si sám.

Vojak...

Vojaci...

Vojaci! Sme ako v jeseni
lístie na stromoch