nedeľa 31. augusta 2008

Jarná nížina

Vraciam sa z hôr, kde jar ešte len nesmelo začína. Za oknom slnko, jasný číry vzduch; svieži vôňou, teplotou. Zohrejú sa stromy, niektoré viac, iné menej. Pozerám na svet akoby cez polarizačný filter. Dramatické, jasné a sýte farby. Mám chuť vybehnúť do polí ako jarná bystrina.

Mraky sú ľahké, prívetivé. Som na pomedzí hôr a nížiny. Aké to bude doma?

Je tu krásne




Zimu mám rád pre jej pokoj. Zadumanosť Večerov, dní, dlhých nocí, ktoré je úžasné tráviť rozhovormi či prácou, alebo len záhaľkou a premýšľaním

Milovaním


Jar, myslím si, musí mať rád každý. Musíme to mať zapísané v génoch. Hoci je aj nepokojná, rýchla a nedočkavá. Živá a veselá, klokotavá ako ľadovcová riava pretekajúca zakvitnutou lúkou. Vlastne ani nikdy neviem, kedy je prelom jari a leta. Vždy si už len uvedomím, že skončila a je tu leto. Hrá sa so mnou už celé roky na schovávačku. Tajomná je, potvora jedna...

Ten pocit, keď človek vidí po zime park, stromy v zeleni. Keď je konečne niekde tieň lístia a všetko vonia. Ako málo si to vážime v lete!

Znova po rokoch sa vo mne búri krv, slnko svieti do vlaku a krajina ubieha za oblokom...

piatok 29. augusta 2008

Dnes začali

Osamelé tiché večery. Nevieš poriadne čo robiť. Chvíle, ktoré sa nekonečne vlečú, spať sa nedá a bdieť tiež nie.

Dnes začali.

Prázdne dni plné nejakého zhonu, práce ktorá nemá zmysel, ľudí s ktorými nemáš chuť hovoriť. Jedna vec, bez ktorej sa aj priateľstvá zdajú skôr úsmevné ako veselé.

Dnes začali.

Rána bez potechy, iba rýchlo, rýchlo začať deň. Ospalé a smutné stavy polospánku s vyhliadkou na ďalšie takéto rána.

Dnes začali.

Noci, počas ktorých spíš sám, na jednej strane chladí stena na druhej noc za perinou. Pri každom prevrátení, otočení a prebudení vieš, že na úzkej posteli už niet kam ísť. Noci počas ktorých sa môžeš túliť len k veľkému zelenému vankúšu.

Dnes začali.

Hodina vlkov, v ktorej sa vždy prebudíš. A vždy hneď zapíš. Hodiny vlkov, v ktorých nezaspíš a bdieš.

Dnes začali.

Chvíle sklených pohľadov, bielych stien a horkej príchute v jedle, pití, vzduchu a myšlienkach.

Dnes začali.

nedeľa 17. augusta 2008

Strecha

Nad mestom visí tma. Myslíš na leto, teplé večery, keď neznesieš druhú vrstvu na tele. Hľadíš do diaľky, na svetlá, ponad ne. Ponad budovy a hluk veľkého mraveniska. V diaľke sa chvejú ďalšie mraveniská. Nad hlavou, trocha viac ďalej, sa chvejú iné svetlá. Snáď iné mraveniská. Snáď tie iné mravce raz stretneš. Život naberie novú rýchlosť. Existencia tvojho plemena bude mať opäť význam.

Myslíš na leto. Chrbát chladí noc, predstavuješ si, ako si jedného dňa nevybavíš ten pocit chladu. Iba ten dojem. V diaľke čítaš budúcnosť. Prázdne stránky, všetko je skryté.

V hrdle páli alkohol. V hlave hmla, slimák na lodi... Pociťuješ intenzitu chvíle. Momentu. Naliehavosť, potrebu vrátiť sa a meniť rozhodnutia. Pociťuješ silu času, ktorý ťa nemilosrdne tlačí. Lavína je milosrdná, môžeš sa zaprieť a hoci aj nebadane spomaliť. Vlak je milosrdný – po zrážke na ňom ostáva tvoja krv. Čas nie. Preň´ nie si.

Strecha je suchá, chladná. Vzduch čistý, hoci nie ako na horách. Okolo prvé listy, vo vzduchu peľ a tá „iná“ vôňa. Chlad sa jemne dotýka tela pod oblečením.

Strecha je teplá. Neznesieš druhú vrstvu na tele. Mesto stíchlo, topí sa v sálajúcom teple, dedičstve letného dňa. Ležíš na betóne, teplý vetrík povieva, okolo sa hýbu zelené listy. Ľahký šum, horúci dych na krku. Či horúce slová z diaľky? Chladné slová z diaľky? Žiadne slová z diaľky...?

Spotené nohy v sandáloch, rituál letného večera vo vani, aby si na druhý deň mohol medzi ľudí.

Strecha je mokrá. Pre hmlu nevidno mesto. Mrholenie zmáča kožu, okuliare. Tlmené zvuky mraveniska. Niekoľko mŕtvych listov ešte nevzdalo boj. Visia ako dávno vysmiati a zneuctení obesenci na konároch. Dole blato, machom obrastené drevo kĺže. Ruky sú skrehnuté a ušpinia sa pri dotyku vlhkej kôry. Čo je tam, ďaleko? Čo je tu, blízko? Si pri mne? Si so mnou?

Strecha je omrznutá. Topánky nechávajú stopy v bielom prachu. Ticho, mrazivý opar. Na stromoch inovať.

Partizáni

Skrehnuté ruky držia zbraň. Kov a drevo v jemnej, presnej a smrtiacej súčinnosti. Vo svojej kráse a nebezpečnosti. Premoknuté topánky a v nich nohy, podchladené a unavené. Telo nemyté, zadymené, vyčerpané. Hlava svrbí, mastné spotené vlasy sem – tam vypadnú spod čiapky do očí. Je mu poď ňou horúco, ak ju zloží, zimný mráz spôsobí bolesť. Vláči sa bahnom, snehom, prachom i machom. Lesom, mladinou aj rúbaňou. Sám, s kamarátom, druhom, alebo ich je viac. Utekajú a popri tom bojujú. Sú ako štvaná zver. Ba, sú na tom horšie. Zver patrí do lesa, nájde si tam potravu a oblečenie nepotrebuje. Človek nepatrí do lesa. Človek nemá byť štvaný. Nemá byť štvaný človekom.

Moria sa s ťažkým nákladom na chrbte, v rukách. Unavení, vyčerpaní, v duši drieme zúfalstvo, ktorému nesmú povoliť. Ako veľmi by sa im uľavilo! Nesmú... Za každým stromom číha smrť. Za každou zákrutou čierni lovci, neľútostí, zbabelí a krutí. To nie štvanci sú ako zver. To lovci sú zver. Horší než zver...

Sloboda v nedohľadne, rodiny kdesi v diaľke, v nebezpečenstve a oni sú tu. Len pevná vôľa ich drží pri živote. Len pevná vôľa ich drží v boji. Viera vo víťazstvo spravodlivosti. Viera vo víťazstvo ľudskosti.

Mesiace i roky trávia v horách, skrytí v lese ako praľudia, zakopaní pod zemou ako krty. Nevrlí, skazení, poznačení. Spásonosné dunenie nepočuť...

Nesmú nevládať, nesmú pokojne spať, nesmú si vydýchnuť a nesmú byť kľudní. Celé mesiace nervy napäté na prasknutie. Každé sústo, každý nádych môžu byť poslednými.

Predsa idú ďalej, predsa sa bránia, predsa útočia. Strieľajú na lovcov, rozoberajú koľajnice, ťahajú káble, aby ich na koniec spojili... Vždy sa môžu nevrátiť. Muži, ženy, ktorí bojovali za seba, za svoje rodiny, za svoje deti a ich budúcnosť. Tí, ktorí bojovali za ľudskosť, za víťazstvo ľudského umu s nádejou, že už nikto po nich nebude musieť bojovať.

Kto si ty, že sa im vysmievaš? Kto si ty, že zľahčuješ ich činy? Kto si ty, že vyslovíš pochybnosť? Ty biedny, úbohý, ktorý nikdy nežil z potu tváre, z vlastných mozoľov. Ty, ktorý si nikdy nebol štvaný ako zver lovcami horšími než zver. Ty, ktorý zablúdiš v lese aj na chodníku. Muži, ženy, ktorí bojovali. Bojovali za ľudskosť. Bojovali za svet, aký poznáme. Preto sa môžeš smiať, preto môžeš spochybňovať a zľahčovať. Preto môžeš byť tak úbohý, ako si. Pretože ONI bojovali. ONI umierali...

MOR HO!