pondelok 17. decembra 2007

Dobrodružstvo v temnej uličke

„Uff! Tak konečne mám tú matiku za sebou, môžem ísť dokončiť brigádu.“ povedal si Em. Roznášal reklamné letáky v rajóne kúsok pod Slavínom. Ten rajón si asi Em nevezme už nikdy. Letáky boli v batohu, stačilo sa len kúsok odviezť trolejbusom. Bolo asi šesť hodín a Em mal dve hodiny na dokončenie celej roznášky, to sa nedalo stihnúť. Bol február a tma bola už dávno. Vybral sa teda do tmavých uličiek, sprevádzaný kamarátom mrazom, akosi sa mu zakusol do chrbta a nechcel pustiť. Em to cítil, mal také tušenie a asi ho mal poslúchnuť...

Letáčikov ubúdalo, začala v ňom klíčiť nádej: „Možno to predsa len stihnem,“ preblesklo mu mysľou. Chodenie hore dolu po kopci ho začalo unavovať, tak išiel hore nad mesto. Roznášku chcel dokončiť smerom dolu z kopca tak, aby to mal blízko domov. Krásna ulička, úzka, nádherný výhľad na mesto. Ale pouličné osvetlenie nehrozilo. „Také tu asi nepoznajú...“ pomyslel si Em. V ruke štós letákov, zbytok v batohu. Chodil cik – cak po ceste, od jednej schránky k druhej. Prichádza na zákrutu, za ktorou je prvé pouličné svetlo. Vtedy kútikom oka zazrel siluetu naproti na chodníku. Pes. VEĽKÝ pes, vlčiak čierny ako uhoľ a pozerá na Ema. Tie oči podliate krvou, zúrivé, zlé. Stojí na mieste, oči uprené na zem, nechce ho rozzúriť. Z puzdra vyťahuje vreckový nôž, možno ani nie pre istotu, skôr pre ten pocit, že nie je úplne bezbranný. Vlčiak stále pozerá, Em tiež, ale nie naňho, na zem. Je veľmi blízko. Kdesi čítal, že podomoví obchodníci kedysi dávali pred seba kufor, ak by z bytu vyskočil pes. Urobil to isté, lenže s batohom. To bolo asi jediné šťastie. Urobil krok, druhý, tretí, a tak sa pomaly dostal na miesto, kde bola vzdialenosť medzi ním a psom najkratšia. Vtedy sa dopustil chyby. Nikdy nezistil, prečo to vlastne urobil – zastavil, pozrel na psa, pozrel mu do tých hrozných očí. Em nebol zbabelý a bol ostrieľaný traper, psy neboli záležitosťou, ktorá by ho rozhádzala. Ale vtedy, keď pozrel do tých očí, obišli ho mrákoty, nohy nabité adrenalínom takmer vypovedali poslušnosť. Keď ale Em uvidel, ako pes vyštartoval, okamžite sa vzchopil. V poslednej chvíli nastavil pred svoj krk batoh. Rodičom potom povedal, že diery na ňom sú od ostnatého drôtu... Pes dorážal znova a znova. Nebyť adrenalínu, Em by nárazy ťažkého tela neuniesol. Útok za útokom, Em mal už dohryzené hánky a zápästia. Snažil a ujsť, ale ak by sa bol otočil chrbtom, bola by to možno posledná chyba. Snažil sa ho zahnať. Kričal, skákal, udieral ho batohom, čím ho iba viac vydráždil. Ema začali opúšťať posledné zbytky síl, ťažko dýchal a iba silou vôle sa udržal na nohách, keď doň narazilo ťažké čierne telo. Emovi bolo jasné, že o chvíľu bude po všetkom, nevládal už ani zakričať o pomoc... Pes zaútočil z druhej strany, Em sa otočil a uvidel slabý záblesk kovu na mieste, kde sa v tieni skrývala jeho pravá ruka. Pes skočil, Em prevesil v okamihu popruhy batohu na ľavú ruku. Cvaknutie vyskakujúcej čepele vyvolalo v očiach psa prekvapený výraz. Všetko sa udialo v priebehu sekundy. Em nevydržal posledný náraz a ocitol sa na zemi priľahnutý psom. Ozvalo sa zúfalé zavytie. Em zistil, že zviera v dlani rukoväť noža, ktorého čepeľ drží v rane pri zátylku psej hlavy. Nôž išiel z rany prekvapivo ľahko. Pes sa kúsok odplazil a znehybnel. Em sa chvíľu spamätával, potom vstal a nedbajúc na blato na nohaviciach a chrbte sa rozbehol kamsi, kde tušil schody vedúce do nižších úrovní mesta, smerom k námestiu, kde býval. Áno, domov, domov!

Vietor rozfúkal letáky pokropené krvou po celej ulici okolo mŕtvoly psa. Roznáška ostala nedokončená.

Táborové reminiscencie

Je to už dávno, čo som písal tieto riadky. Možno nie sú aktuálne. Možno sú naivné. A možno vám napadne kopa iných slov, ktorými by ste ich počastovali. Ale sú moje...

Vstávaš na poslednú službu, nevrlý a mrzutý, nevyspatý po prebdených nociach. Pomaly sa súkaš zo spacáku, obliekaš si vlhké tričko spod postele a obúvaš studené topánky. Strasie ťa pri prvom závane chladného horského vzduchu. A potom chodíš po táborisku, plníš povinnosť. Už nie je tma, brieždi sa, hviezdy blednú a ty túžobne čakáš na východ Slnka. Dnes si ozaj vďačný za tento obraz, ktorý sa opakuje vždy znova a znova. Nikdy si si ho nevážil, až dnes...

(...) Sedíš v kuchyni na bedni, zabalený v celte a od zimy drkoceš zubami. Vtedy nastane ten okamih, slnko sa vyhupne spoza kopca, sedíš, neschopný slova ani pohybu. Až keď sa kotúč vyšplhá celý nad kopec, pohľadom na hodinky zisťuješ, že je čas prebudiť kuchynskú službu. Nejdeš však spať, len sa túlaš, celú tú hodinu tichou lúkou a hlavu máš plnú neopísateľných vecí. Kľud naruší hluk budíčka, postupne sa trúsia prví odvážlivci k prameňu umyť sa. Tráva je obsypaná kvapkami rosy, v ktorých sa láme svetlo do miliárd rôznych farieb. Každá kvapôčka žiari iným svetlom, inou farbou, žiaria tak jasno, že všetky veci sú osvetlené nielen Slnkom od vrchu ale aj odspodu. Líhaš na mokrú zem a sleduješ zlomok tej nádhery, jedinú kvapku. Pred tvojimi očami sa pod vplyvom tepla pomaly stráca, zmenšuje. Mizne v nenávratne. Fascinovaný sa postavíš na kopček a sleduješ všetko okolo seba. Hemženie rozospatých skautov, vodcov pripravujúcich sa na nový deň, službu v kuchyni alebo roverov súkajúcich sa z ,,lazov“. Tie krásne chvíle sa akosi vytratili, v jednej chvíli tu boli a potom boli preč. Nevadí, veď aj zajtra je ráno...

Aj taký bol tábor Úslnie 2001...

V tom čase bol tento nevšedný zážitok niečím novým. Nikdy som nemal to šťastie, tú česť privítať nový deň. Iba tento jediný raz. Prišiel deň, potom ďalší a po ňom mnoho a mnoho iných, dodnes viac ako tisíc a ja som po celý ten čas nevidel vec podobnú tejto, nezažil podobnú chvíľu. Mnoho vecí sa zmenilo, rozmýšľal som každý deň nad inou vecou, a vždy inak. Ale vždy, celý ten čas som sa vracal k tomuto zážitku a spomínal rovnako. Prinútil ma premýšľať.

Človek ako som ja, nadovšetko milujúci mier a harmóniu, ktorú mi môže ponúknuť iba príroda, nikdy viac odvtedy nemal som príležitosť prežiť niečo podobné. Vlastne nie príležitosť, tých bolo mnoho. Nemal som čas... Pretože som ráno spal, pretože som bol v noci dlho hore, alebo...

Som v meste, slnko vidím až keď sa konečne poobede dostanem zo školy. Pracujem a slnko za dňa ani nevidím.

Som človek. Normálny človek, rozmýšľajúci logicky a rozumne. Stále robím niečo dôležité. Dôležité pre svoju budúcnosť, aby som niečo dosiahol. Študujem, pracujem, konzumujem, umieram. Nezostane po mne nič, len tie škaredé pohľady, ktoré som vrhal na ľudí ráno v autobuse, keď do mňa náhodou strčili. Iba tá práca, ktorú som robil pre peniaze a nie preto, že je potrebné aby ju niekto robil, že je správna a potrebná. A užitočná.

Som predsa rozumný človek, nemám čas sa zaoberať hlúposťami, akože Slnko ráno vychádza. Veď vychádza už milióny rokov. Mám to predsa vedecky zdôvodnené. Ekliptika, slapové javy, gravitačné sily, termonukleárne reakcie, ióny, héliumneónargón... Vyšlo dnes, tak vyjde aj zajtra, čo by som sa stresoval? Som rozumný, tak sa budem venovať tomu, že o týždeň maturujem, alebo tomu kšeftu, ktorý mám rozrobený...

Kto nás naučil všetky tieto veci? Človek, ktorý sa zamyslel, prečo je to všetko tak. Človek, ktorý videl za obzor – čosi viac ako svoje pohodlie.

Som rozumný človek, tak predsa budem myslieť hlavou a nie srdcom, čo tam po ňom... Som rozumný, tak obetujem chvíľkový prospech a lenivosť svojej budúcnosti.

Budúcnosti na dvoch metroch štvorcových a ak som sa dosť snažil, tak tam bude drahý kus kameňa so slovami: ,,Nech mu je zem ľahká...“ Ľahká... Hej, tie dva metre kubické hliny. 350 kilogramov. Tešilo ma...

Tieto slová som napísal dakedy na sklonku maturitného ročníka, plný nechute a pocitu márnosti. Ale tým, že som ich dal na papier, som sa k nim stále vracal. Dokonca sa mi podarilo znova sa koriť pred mocou horského rána. Ale stačí to? Stačí, keď sa raz za rok na tábore zamyslíme? Zamyslenie – nad sebou samým, nad zmyslom, nad láskou, nad...

Zamýšľajme sa a konajme podľa svojich myšlienok a skrytých túžieb! Deľme sa o ne, rozprávajme sa! Carpe diem – uži deň, pretože sa už nevráti...

Žil jeden múdry pán menom Frankl. Bol to psychiater najvýznamnejší po Freudovi. Celý život venoval jednej téme – Človek pred otázkou zmyslu. Rád hovoril, že tretinu jeho pacientov tvoria ľudia postrádajúci zmysel vo svojom živote.

Nech teda tieto riadky prispejú k rozvoju nášho premýšľania. Tak, aby už nebolo treba Franklov...

Carpe diem