Letáčikov ubúdalo, začala v ňom klíčiť nádej: „Možno to predsa len stihnem,“ preblesklo mu mysľou. Chodenie hore dolu po kopci ho začalo unavovať, tak išiel hore nad mesto. Roznášku chcel dokončiť smerom dolu z kopca tak, aby to mal blízko domov. Krásna ulička, úzka, nádherný výhľad na mesto. Ale pouličné osvetlenie nehrozilo. „Také tu asi nepoznajú...“ pomyslel si Em. V ruke štós letákov, zbytok v batohu. Chodil cik – cak po ceste, od jednej schránky k druhej. Prichádza na zákrutu, za ktorou je prvé pouličné svetlo. Vtedy kútikom oka zazrel siluetu naproti na chodníku. Pes. VEĽKÝ pes, vlčiak čierny ako uhoľ a pozerá na Ema. Tie oči podliate krvou, zúrivé, zlé. Stojí na mieste, oči uprené na zem, nechce ho rozzúriť. Z puzdra vyťahuje vreckový nôž, možno ani nie pre istotu, skôr pre ten pocit, že nie je úplne bezbranný. Vlčiak stále pozerá, Em tiež, ale nie naňho, na zem. Je veľmi blízko. Kdesi čítal, že podomoví obchodníci kedysi dávali pred seba kufor, ak by z bytu vyskočil pes. Urobil to isté, lenže s batohom. To bolo asi jediné šťastie. Urobil krok, druhý, tretí, a tak sa pomaly dostal na miesto, kde bola vzdialenosť medzi ním a psom najkratšia. Vtedy sa dopustil chyby. Nikdy nezistil, prečo to vlastne urobil – zastavil, pozrel na psa, pozrel mu do tých hrozných očí. Em nebol zbabelý a bol ostrieľaný traper, psy neboli záležitosťou, ktorá by ho rozhádzala. Ale vtedy, keď pozrel do tých očí, obišli ho mrákoty, nohy nabité adrenalínom takmer vypovedali poslušnosť. Keď ale Em uvidel, ako pes vyštartoval, okamžite sa vzchopil. V poslednej chvíli nastavil pred svoj krk batoh. Rodičom potom povedal, že diery na ňom sú od ostnatého drôtu... Pes dorážal znova a znova. Nebyť adrenalínu, Em by nárazy ťažkého tela neuniesol. Útok za útokom, Em mal už dohryzené hánky a zápästia. Snažil a ujsť, ale ak by sa bol otočil chrbtom, bola by to možno posledná chyba. Snažil sa ho zahnať. Kričal, skákal, udieral ho batohom, čím ho iba viac vydráždil. Ema začali opúšťať posledné zbytky síl, ťažko dýchal a iba silou vôle sa udržal na nohách, keď doň narazilo ťažké čierne telo. Emovi bolo jasné, že o chvíľu bude po všetkom, nevládal už ani zakričať o pomoc... Pes zaútočil z druhej strany, Em sa otočil a uvidel slabý záblesk kovu na mieste, kde sa v tieni skrývala jeho pravá ruka. Pes skočil, Em prevesil v okamihu popruhy batohu na ľavú ruku. Cvaknutie vyskakujúcej čepele vyvolalo v očiach psa prekvapený výraz. Všetko sa udialo v priebehu sekundy. Em nevydržal posledný náraz a ocitol sa na zemi priľahnutý psom. Ozvalo sa zúfalé zavytie. Em zistil, že zviera v dlani rukoväť noža, ktorého čepeľ drží v rane pri zátylku psej hlavy. Nôž išiel z rany prekvapivo ľahko. Pes sa kúsok odplazil a znehybnel. Em sa chvíľu spamätával, potom vstal a nedbajúc na blato na nohaviciach a chrbte sa rozbehol kamsi, kde tušil schody vedúce do nižších úrovní mesta, smerom k námestiu, kde býval. Áno, domov, domov!
Vietor rozfúkal letáky pokropené krvou po celej ulici okolo mŕtvoly psa. Roznáška ostala nedokončená.
