niekedy medzi jeseňou 2004 a zimou 2006...
Temná noc visela nad krajom. Chladný mesačný svit umocňoval zimu, ktorá sa s večerom zniesla na Driekyňu. Kdesi v lese zahúkala sova, čosi bežiace lomozilo v podraste a stará rozpadnutá koliba vrhala tiene po pasienku. Kopec bol takmer celý zarastený lesom, iba kdesi na vrchole za dňa presvitala mäkká zeleň trávy. Pútnikovi vychádzajúcemu z lesa by sa však otvoril výhľad na, svojou nečakanosťou, nesmiernu pláň strácajúcu sa za hrebeňom. Dodnes netuším, kde vlastne lúka končila...
Stáli okolo vyhasínajúceho sľubového ohňa v kruhu. Niekoľko temných postáv na pozadí temnej oblohy. Dlhé čierne plášte splývajúce po zem zakrývali svetlo uhlíkov. V rukách horiace fakle. Hodnú chvíľu rozprávali, nakoniec zasypali slabnúcu pahrebu hlinou a zakryli drnom. Vydali sa na spiatočnú cestu do tábora. Stará rozpadnutá koliba, tmavá a neskutočná, lákala aj odstrašovala...
Nesmiernosť nočnej oblohy, nesmiernosť nočnej lúky, tvoriacej tmavý horizont na pozadí hviezdnatého neba. A spoza kopca akoby obrovský kúdol striebristého dymu stúpala do výšin Mliečna cesta.
Mdlé svetlo olejových fakieľ osvetľovalo úzky okruh lesa a tvorilo okolo skupiny, zakopávajúcej o korene bublinu zdanlivého bezpečia Kdesi za hranicou svetla číhali neskutočné a nepochopiteľné hrôzy temného dávnoveku. Démoni sprevádzajúci človeka z temných lesov a zákutí jaskýň až do temných zákutí kuchyne ak náhodou večer vypadne prúd... Skupina dodávala odvahy, avšak jedinec by sa znova stal štvanou zverou trasúcou sa pri každom nepatrnom zvuku lesa. Zástup čiernych plášťov a fakieľ sa dokĺzal, zablatený a unavený až do tábora, kde ich mal čakať spacák. Mnohých z nich čakala radcovská cesta. Ale to je iný príbeh...
Ako je mojim zvykom, snáď aj trocha nechceným, v myšlienkach sa vraciam k chvíľam minulým. Ku spomienkam, zážitkom a myšlienkam, ktoré mi kedysi prešli hlavou. Nachádzam v nich útechu a útočisko pred neľútostným svetom. Pred myšlienkami súčasnými, ktoré ťažia dušu.
Boli časy, keď som si slobodný lietal po prírode, po horách alebo aspoň po pláňach slobodnej mysle. Dnes utekám pred stresmi a myšlienkami, ktoré nedávajú človeku spať. Chlácholím sám seba neistou nádejou na zlepšenie, hmlistými víziami ,,čo bude potom keď...“
Stále viac som presvedčený o tom, že zlepšenie už nenastane. No, hádam je to údel.
21.3.2008
Musím povedať, že zlepšenie nastalo. Opäť začínam veriť, že niektoré sny sa plnia. Len za nimi treba ísť :)
