Posledná bitka

Prímerie je podpísané, Európa jasá. Ľuďom po rokoch hrôzy padá kameň zo srdca. Smiešne zvyšky armád nadľudí sa vzdávajú západným spojencom. Vojaci oslavujú. Prežili. Lenže na Východe sa stále umiera...

Ale čierne mysle, s vedomím zverstiev páchaných v mene záchrany civilizácie, vedia, že sa nemôžu nechať zajať kdekoľvek. Na Západe čaká zajatecký tábor, niekoľko mesiacov väznenia a potom návrat domov. Vojaci, ktorým je ľahostajné, čo bude so zajatcami, pretože ich rodiny sú v bezpečí za morom, kanálom alebo len za frontom. Pre dôstojníkov, gestapákov, esesákov a podobnú svoloč je tu vyhliadka zapojenia do nových „protiboľševických“ štruktúr. Nový boj. Nová budúcnosť. Nádej na čiastočné splnenie predstáv chorej mysle... Na Východe čaká zajatie, práca, neistota a trest. Vojaci, ktorí už svoje rodiny neuvidia, pretože ich kosti ležia v masových hroboch, alebo sú rozvláčené havranmi po šírych stepiach. Vojaci, ktorí videli, zažili, prežili. A nezabúdajú. Nie je im ľahostajný osud fašistických zločincov. Pre svoloč, ktorá to riadila je tu vyhliadka... čoho vlastne? A toho sa boja najviac.

Čierne mysle vedia, kde sa treba vzdať. Niekoľkí spomaľujú postup frontu, aby ostatní mohli utiecť do bezpečia za demarkačnú líniu.

Ale mier je podpísaný. Deň na to oslobodzujú sovietske tanky Prahu. Vojna viac – menej oficiálne končí. Iba niekoľko špinavcov najhrubšieho zrna sa snaží prekĺznuť oblasťami, kde ešte existuje mocenské vákuum. Zopár partizánov („banditov“) ich zastaviť predsa nemôže. Terorizujú nič netušiacich civilov, vraždia, pália, kradnú, ničia. O toľko zúrivejšie, ako hanebne prehrali.

Všade už vládne dva dni mier, len v českých krajoch sa mihajú čierne a zelené uniformy, tanky, delá, ozýva sa streľba. Partizáni, hoci už mali padla, musia ešte raz nasadiť život. Aby svoloč neunikla. Zastavia ich. Ako inak, morálka víťazí nad železom. A od východu ich dobiehajú tanky, ktoré na svojich pancieroch privážajú trest pre vojnových zločincov...



Mali sme sviatok predvčerom. Ten skutočný, ktorý už dnes nie je v kalendári, bol včera. Obete, ktoré statoční položili už „po“ vojne, dnes akoby nemali pamiatku.

Pripomeňme si obete poslednej bitky Druhej svetovej vojny, obete bitky pri Sliviciach. Padlých z 11. a 12. mája 1945. Myslím si, že nepotrebujú kvety, salvy, trúby a zástupy. Potrebujú, aby sme si zajtra na sekundu, možno aj menej, spomenuli.

Za seba ďakujem. Vy ostatní, ak uznáte za vhodné, poďakujte sami.

Ja mám rád tieto dni

Dobre sa oblečiem a obujem a idem do lesa. Je tam ticho, všade šumí dážď, mám mokrú tvár a ruky, od úst mi ide para. Občas, keď chodím po správnych miestach a som ticho pohne sa krovie potom uvidím hnedú hlavu. Obzerá sa, dvihne nos a zavetrí a ak nie som po vetre, hlava vylezie z krovia a ja stretnem srnu, srnca alebo celé stádo. Raz som videl aj jeleňa. V hmle a opare sa preháňajú lesom aj čistinami diviaky s mladými, stáda muflónov, stretám kopu žiab a slimáky takých farieb, že by si neveril. Ak je dobré miesto v závetrí a bez dažďa, urobím si čaj - v takomto mokre mám radosť, ak sa mi podarí založiť oheň. Praská a syčí, ako doň kvapká zo stromov. No a niekedy prestane pršať a do mokrého sveta vyjde slnko. To svetlo! Stojí to za to hlavne ak ma to postretne vo vinohradoch nad Pezinkom. Potom sa vraciam domov. Často som premočený, inokedy, ak si dám pozor, som suchý, len trocha uzimený. V meste je už tma, autá špliechajú, svetlá sa odrážajú na mokrej ceste ľudia sa náhlia odniekiaľ niekam. Občas o mňa niekto zavadí pohľadom - v lepšom prípade ma má za opovrhnutia hodného vandráka, v tom horšom rovno za bezdomovca. Potom sa ten človek pozrie inam a zabudne na mňa. Nadáva na svet, na počasie, je mu zle, je smutný, unavený, ubehaný a unudený. Vtedy sa cítim ako jediný človek na svete, ktorý má otvorené oči. Vtedy je okolo mňa svetlo a teplo a farby a všetko okolo je vlhké a čiernobiele. Ja mám rád tieto dni.

Mars

Každým dňom čakám, že Rusko alebo Čína oznámia pristátie človeka na Marse...
Splní sa moja túžba?
Je dnes reálne, že by niekto utajil takúto veľkú vec?

Slobodná krajina

Priamy smer. Rodnou krajinou až za obzor. Ku kopcu v diaľke, k jazeru na dohľad. K lesu, ktorý ťa vedie iba svojou vôňou. Modré diaľavy odeté do oparu, obligátny autobus či chôdza. Vydávaš sa tam, kam ťa volajú bohovia a démoni. Na križovatkách si vyberáš smer alebo pravý uhol rozpolíš a vydáš sa cestou – necestou. Na topánky sa lepia kilogramy blata, vopred dva kroky a jeden späť v mokrom snehu, štrk, ktorý uberá ráz tvojmu kroku. Ranné hmly a západy slnka zrené z miest, ktoré si si vybral. Sám proti všetkým, proti rádu a zabehaným koľajám. Víly ťa volajú na kopec, na ktorý iní nechodia. Poklady hľadáš inak – vhodné skrýše, nie žiariace truhlice. Po zotmení idú víly spať. Besy ťa ženú, že strácaš cestu aj svoj ľudský úsudok. Ako dávni predkovia, stávaš sa štvanou zverou. Unavené telo zložíš kde chceš, hoci je to zvyčajne na miestach, kde to robia aj ostatní. Ale sú tie chvíle, keď si pánom, vyberáš si. V momente, keď sa nenecháš hnať besmi, zháčia sa, spomalia. Zastavia. Obrátia sa na útek. Vtedy, keď sa rozhoduješ sám, stávaš sa človekom. Dávni predkovia, hoci ctení, ostávajú vo svojej polozvieracej minulosti.

Stojíš na kráľovskej ceste. Pekná, rovná. Čierna. Najdrahšie auto, takmer sa dotýkajúce zeme, sa nemá čoho báť. Smieš sa pozerať okolo, priamo na kopec, k lesu, ktorý vonia, či k jazeru na dohľad. Do modrých diaľav odetých oparom. Lež iba pozerať. Kroky vedia kráľovská cesta a kráľ nepustí. Na križovatke si vyberáš, či pôjdeš autám oproti, či ich smerom. Necesta stratená v hlbinách času. Štrk sa hanbí na parkových chodníčkoch a sneh pospáva na starých fotografiách. Blato stretáš jedine pri výkopoch. Poklady iba tam, kde majú vývesné tabule. Poklady na predaj, malé zázraky. Všetky ich môžeš mať doma. Víly sú falošné, za tanec si platíš; žiť ťa nechajú, aby si prišiel a platil znova a besy sa kdesi nudia, pretože niet koho desiť. Všetci sú pred zotmením v bezpečí domova. Unavenému telu poskytne jedinú možnosť posteľ. Krajina, ktorá je čudná. Šťavu z nej dávno vyžmýkali a jediná príchuť, ktorá ostala pripomína jedlo varené v blate. Realita sa kdesi ukrýva, pretože ju všetci nenávidia. Krajina, v ktorej sa nevieš a nemôžeš rozhodnúť. Vitajte, moji dávni polozvierací predkovia v mojom čase. Dnes sa stávate mojimi bratmi. Ale iba vo svojej krajine, na svojom ostrove. Ja ostanem doma, medzi ľuďmi a budem sa rozhodovať. Sám, slobodný medzi slobodnými. V slobodnej krajine.

Jarná nížina

Vraciam sa z hôr, kde jar ešte len nesmelo začína. Za oknom slnko, jasný číry vzduch; svieži vôňou, teplotou. Zohrejú sa stromy, niektoré viac, iné menej. Pozerám na svet akoby cez polarizačný filter. Dramatické, jasné a sýte farby. Mám chuť vybehnúť do polí ako jarná bystrina.

Mraky sú ľahké, prívetivé. Som na pomedzí hôr a nížiny. Aké to bude doma?

Je tu krásne

Zimu mám rád pre jej pokoj. Zadumanosť Večerov, dní, dlhých nocí, ktoré je úžasné tráviť rozhovormi či prácou, alebo len záhaľkou a premýšľaním

Milovaním

Jar, myslím si, musí mať rád každý. Musíme to mať zapísané v génoch. Hoci je aj nepokojná, rýchla a nedočkavá. Živá a veselá, klokotavá ako ľadovcová riava pretekajúca zakvitnutou lúkou. Vlastne ani nikdy neviem, kedy je prelom jari a leta. Vždy si už len uvedomím, že skončila a je tu leto. Hrá sa so mnou už celé roky na schovávačku. Tajomná je, potvora jedna...

Ten pocit, keď človek vidí po zime park, stromy v zeleni. Keď je konečne niekde tieň lístia a všetko vonia. Ako málo si to vážime v lete!

Znova po rokoch sa vo mne búri krv, slnko svieti do vlaku a krajina ubieha za oblokom...

Dnes začali

Osamelé tiché večery. Nevieš poriadne čo robiť. Chvíle, ktoré sa nekonečne vlečú, spať sa nedá a bdieť tiež nie.

Dnes začali.

Prázdne dni plné nejakého zhonu, práce ktorá nemá zmysel, ľudí s ktorými nemáš chuť hovoriť. Jedna vec, bez ktorej sa aj priateľstvá zdajú skôr úsmevné ako veselé.

Dnes začali.

Rána bez potechy, iba rýchlo, rýchlo začať deň. Ospalé a smutné stavy polospánku s vyhliadkou na ďalšie takéto rána.

Dnes začali.

Noci, počas ktorých spíš sám, na jednej strane chladí stena na druhej noc za perinou. Pri každom prevrátení, otočení a prebudení vieš, že na úzkej posteli už niet kam ísť. Noci počas ktorých sa môžeš túliť len k veľkému zelenému vankúšu.

Dnes začali.

Hodina vlkov, v ktorej sa vždy prebudíš. A vždy hneď zapíš. Hodiny vlkov, v ktorých nezaspíš a bdieš.

Dnes začali.

Chvíle sklených pohľadov, bielych stien a horkej príchute v jedle, pití, vzduchu a myšlienkach.

Dnes začali.

Strecha

Nad mestom visí tma. Myslíš na leto, teplé večery, keď neznesieš druhú vrstvu na tele. Hľadíš do diaľky, na svetlá, ponad ne. Ponad budovy a hluk veľkého mraveniska. V diaľke sa chvejú ďalšie mraveniská. Nad hlavou, trocha viac ďalej, sa chvejú iné svetlá. Snáď iné mraveniská. Snáď tie iné mravce raz stretneš. Život naberie novú rýchlosť. Existencia tvojho plemena bude mať opäť význam.

Myslíš na leto. Chrbát chladí noc, predstavuješ si, ako si jedného dňa nevybavíš ten pocit chladu. Iba ten dojem. V diaľke čítaš budúcnosť. Prázdne stránky, všetko je skryté.

V hrdle páli alkohol. V hlave hmla, slimák na lodi... Pociťuješ intenzitu chvíle. Momentu. Naliehavosť, potrebu vrátiť sa a meniť rozhodnutia. Pociťuješ silu času, ktorý ťa nemilosrdne tlačí. Lavína je milosrdná, môžeš sa zaprieť a hoci aj nebadane spomaliť. Vlak je milosrdný – po zrážke na ňom ostáva tvoja krv. Čas nie. Preň´ nie si.

Strecha je suchá, chladná. Vzduch čistý, hoci nie ako na horách. Okolo prvé listy, vo vzduchu peľ a tá „iná“ vôňa. Chlad sa jemne dotýka tela pod oblečením.

Strecha je teplá. Neznesieš druhú vrstvu na tele. Mesto stíchlo, topí sa v sálajúcom teple, dedičstve letného dňa. Ležíš na betóne, teplý vetrík povieva, okolo sa hýbu zelené listy. Ľahký šum, horúci dych na krku. Či horúce slová z diaľky? Chladné slová z diaľky? Žiadne slová z diaľky...?

Spotené nohy v sandáloch, rituál letného večera vo vani, aby si na druhý deň mohol medzi ľudí.

Strecha je mokrá. Pre hmlu nevidno mesto. Mrholenie zmáča kožu, okuliare. Tlmené zvuky mraveniska. Niekoľko mŕtvych listov ešte nevzdalo boj. Visia ako dávno vysmiati a zneuctení obesenci na konároch. Dole blato, machom obrastené drevo kĺže. Ruky sú skrehnuté a ušpinia sa pri dotyku vlhkej kôry. Čo je tam, ďaleko? Čo je tu, blízko? Si pri mne? Si so mnou?

Strecha je omrznutá. Topánky nechávajú stopy v bielom prachu. Ticho, mrazivý opar. Na stromoch inovať.