Vraciam sa z hôr, kde jar ešte len nesmelo začína. Za oknom slnko, jasný číry vzduch; svieži vôňou, teplotou. Zohrejú sa stromy, niektoré viac, iné menej. Pozerám na svet akoby cez polarizačný filter. Dramatické, jasné a sýte farby. Mám chuť vybehnúť do polí ako jarná bystrina.
Mraky sú ľahké, prívetivé. Som na pomedzí hôr a nížiny. Aké to bude doma?
Je tu krásne
Zimu mám rád pre jej pokoj. Zadumanosť Večerov, dní, dlhých nocí, ktoré je úžasné tráviť rozhovormi či prácou, alebo len záhaľkou a premýšľaním
Milovaním
Jar, myslím si, musí mať rád každý. Musíme to mať zapísané v génoch. Hoci je aj nepokojná, rýchla a nedočkavá. Živá a veselá, klokotavá ako ľadovcová riava pretekajúca zakvitnutou lúkou. Vlastne ani nikdy neviem, kedy je prelom jari a leta. Vždy si už len uvedomím, že skončila a je tu leto. Hrá sa so mnou už celé roky na schovávačku. Tajomná je, potvora jedna...
Ten pocit, keď človek vidí po zime park, stromy v zeleni. Keď je konečne niekde tieň lístia a všetko vonia. Ako málo si to vážime v lete!
Znova po rokoch sa vo mne búri krv, slnko svieti do vlaku a krajina ubieha za oblokom...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára