utorok 29. apríla 2008

Bol som hore

Najprv bola hmla. Šeď až beloba, svetlo spoza hrubých mrakov a vlezlá, vlhká zima. Nebolo vidieť vyššie, než kus pod les. Potom sa začalo vyjasňovať. Najprv trocha, sem – tam mrak, občas slnko a pomedzi to kusy belasej oblohy. A nakoniec bolo jasno. Zdola výhľad na vrcholy. Všetko biele. A hora volala. Musel som počúvnuť.

Od kosodreviny som sa vydal hore. Snehom, s trochou vody a paličkami. Od začiatku pokorný, neistý miestom, na ktoré sa dostanem, výškou, ktorú zvládnem. Rameno ťažil foťák. Prvé kroky nesmelé, na tele veľa vrstiev; uhýbal som lyžiarom. Zdržiavali ma výhľady, vízie budúcich fotografií a vyzliekanie prebytočného oblečenia. Tam, kde končili stromy a kosodrevina, zmizlo zo mňa všetko okrem trička, ubudlo vody a pribudlo času a fotiek. Vtedy to ešte iba začínalo. Tam hore dobré topánky držali na zmrznutom snehu. Vzduch bol redší, zato iskrivo čistý. Vedel som, že nevdychujem žiaden prach. Atmosféra bola prázdna, priezračná a nádherná. Všade svetlo. Obloha prechádzala od dúhového blankytu na obzore po temnú modrú nad hlavou. Musel som stále žmúriť, nikam sa nedalo hľadieť priamo. Každý môj krok ničil nádheru majstra mrazu. Každý kúsok zeme pod nohami závodil s celým svetom o najkrajšie kryštalizovanú námrazu. Tu už nebolo snehu. Pod nohami niekoľko decimetrov čistej inoväte, pevnejšej než dubová paluba. A mňa, námorníka výšok, lákala modrá obloha nad hlavou a tušenie čohosi veľkého tam hore. Nohy ma niesli, raz hadovito, raz priamo hore. Podľa toho, ako stačil dych. Tiché praskanie značilo zánik drobnej ľadovej krásy. Námaha zatláčala všetky telesné pocity. Spolu s nedostatkom kyslíka otupovala a ja som necítil takmer nič. Iba akési mierne, čo sa ani poriadne nedá nazvať točením hlavy. Svaly neboleli, v pľúcach nepichalo. S výškou vo mne stúpal pocit čohosi zvláštneho. Hlavou sa mi mihali obrazy mojich zreničiek, maličkých sťa špendlíkové hlavičky. Ostré svetlo bodalo a v duši sa rodil strach zo snežnej slepoty.

Od istej výšky som nestretol ani živáčika. Niekoľko málo metrov, ktoré som prešiel, vytváralo zdanie putovania.

Tam hore na mňa vždy padá pocit osamelosti. Nikde stromy, nikde evidentný život. Húževnatá tráva a pomedzi ňu kamienky. Občas sa mihne výšinou dravec. Poteší dušu. V ľudových rozprávkach sa vyskytujú opisy krajiny, kde niet ničoho živého. Dnes už nie sú tie lesy, ktorými chodili predkovia. Možno boli podobné ako vysoké hory. Ale niečo z dojmov si tí ľudia museli priniesť aj z hôr. Príbehy rozprávajú jedine skaly. Občas sa zjaví živý tvor, ale zasa zmizne. A tie, ktorým patrí tento svet sa skrývajú. Smrteľníci, ktorí smú chodiť len po turistických chodníkoch ich snáď nikdy neuvidia... A v týchto podmienkach mávam zvláštny pocit. Niekedy sa človeku stáva, že sa cíti ako vo sne. To je asi najbližšie týmto mojim pocitom. Ľudia, ktorých vtedy stretávam, sú neuveriteľne cudzí. Ako prízraky z iného sveta. Ako duchovia. Ako predkovia, ktorí nám niekedy vstupujú do snov. Prídu, odídu a ostane po nich len ten nepostihnuteľný, neopísateľný dojem.

Vrchol sa blížil. Skaly okolo už neboli obrastené námrazou. Boli ňou uväznené, tak, že som spočiatku netušil, že sú to skaly. Po krátkom prieskume sa ukázalo, že na dĺžku noža a ešte viac je hrubá zimná ľadová hriva skalísk. Fúkal vietor, prsty primŕzali o čepeľ. Pravidelný krok, chvíľkový pohľad pod nohy, potom pred seba a zrazu som bol hore. Predo mnou výsosť Vysokých Tatier, od východu po západ, ako cez rybie oko. Nepravidelnosť kopovitých oblakov sa bila s jasnými líniami farieb zimných diaľok, tak veľmi pripomínajúcimi Saturnove prstence a čiarou snehu na úpätí hôr. Pod nohami Nízke Tatry, Vysoké ako na dlani a za chrbtom - ako z iného sveta, z rozprávky. Temná, kopcovitá, divoká a rozorvaná; velebná Poľana. Zložil som sa do našuchorených duchien vrcholovej námrazy a nenachádzal silu ani na poďakovanie. Myslím, že iba niečo z tej slnečno – ľadovej iskrivosti výšin mi ostalo v očiach.

Vtedy som ďakovať nemohol.

Bol som hore.

Ďakujem

A potom, nevedno prečo, som vyfotil z druhej strany prichádzajúcu Katku, nevediac, že je to ona. Tajomstvá podvedomia...(?)