streda 31. októbra 2007

Je čas

Šedivé obrysy Zárub pozdravujú starý deň, na pozadí šarlátového západu sa týčia do oranžových oblakov. Za oknom sa mihajú tmavé stromy, polia a zavlažovacie stroje na nich. Míňame domy a dediny rovnako ako tisíce osudov a životov v nich. Vlak ide ďalej, v ústrety novému životu a v ústrety budúcnosti, ktorá sa zmenila. Krajina tmavne, autá zapínajú svetlá, zmizli odlesky večerného slnka z okien a plechových striech.

- Je ten zvláštny čas, keď nad lúkou, na ktorej ležíš, poletujú milióny tvorov. Chcel by si povedať, že ej večer, ale slnko ešte svieti. Nie je popoludnie, pretože už nesvieti dosť. Ostré slnko počínajúcej jesene visí nad mestom akurát v tom uhle, keď najviac svieti do očí.. Niet úniku, kam odvrátiš hlavu, tam je svetlo.

V ušiach ti znie vzdialený hluk Hlavnej stanice, hlásenia, kroky náhliacich sa ľudí. Je teplo, znesieš dlhé nohavice ale nie dlhé rukávy. V okne oproti stojí Ona. Zrazu sa cítiš hrozne ďaleko. Vlak sa pohol.

- Je ten zvláštny čas, keď na lúkach poletujú milióny tvorov. Je ten zvláštny čas, keď sa v meste hmýria milióny tvorov. Pešo, v autách, autobusoch, trolejbusoch či električkách. V meste neskoré popoludnie. Ten zvláštny čas, keď je všade plno pohybu, ale emócie sú pokojné. Ľudia sú pokojní. Akoby sa úplne zmenili. Chodníky a dlažby sálajú, akoby spomienkou na tohoročné kruté horúce leto. Zvláštny čas, keď ráno vstávaš do chladu a večer sa potíš. Na tvári vykúzli melancholický úsmev spomienka na tábory. Dokonca vtisne slzu do oka, ale musíš ju zatlačiť. V kupé sedia dievčatá. Na tábore je to predsa podobne. Až na to, že cez deň je horúco. Melancholický preto, lebo si uvedomíš, ako ďaleko tábory sú. Aké boli a aké nebudú. Škoda zaoberať sa myšlienkami, ktoré ti vŕtajú hlavou v predvečer babieho leta. Je ten zvláštny čas, keď sa v meste hmýria tisíce tvorov. Ty si nad mestom a odchádzaš. Do neznáma, do budúcnosti, ktorú si zmenil. Si nad mestom, strechy vysokých domov sú vo výške tvojich očí. Vlak ide pomaly, akoby na poslednom defilé. Prehliadka. Lúčiš sa s rodným mestom. Čo ak sa už navždy budeš vracať iba ako hosť?

... do neznáma. V ústrety budúcnosti.

- Obzor sa začervenal. Guľa spadla za Milované Malé Karpaty. Svetla ubúdalo a vo vagóne sa nesvietilo. Spolucestujúca radí: “Nepíšte už, pokazíte si oči!“ Je čas. Čas prestať písať. Čas prestať sa báť. Len húfy rýb čakajú na jednom mieste čo prúd prinesie.

Za slobodu!

Za svoje sny.

Do neznáma...

piatok 12. októbra 2007

Malokarpatská

Ranné šero za oknom rýchlo mizne kamsi, kam nesmieme. Šedivá hmla sa mení na bledý opar jesenného rána. Krajina ubieha ako na filmovom plátne. Čiernobiely svet sa s pribúdajúcim svetlom mení na farebný, jeseň sa ukazuje, pomaly, ako hanblivá modelka pred objektívom. Potom musíš vstať so sedadla, na chrbát hodiť batoh a vystúpiť do zimy. Znova stojíš na ceste. Teší ťa, že si to znova ty, kto vstával na prvý vlak. Vlhký ranný chlad sa prehrýza oblečením a telom až na kosť, zabíja v tebe chuť ísť. Hladom stuhnuté nohy sa lepia na asfalt. Skorým ránom zovretý žalúdok odmieta aj teplý čaj.

Vieš, kam ideš, cestu už dávno poznáš. Miesta ožívajú spomienkami, nostalgiou za časmi minulými, ale čo ťa čaká dnes, netušíš... Na každom kroku niečo nové a to staré... odvial čas.

Hradská pomaly ubieha pod nohami, hmla sa rozplýva, slabnúce slnko farbí okolitý svet. Na jabloniach posledné jablká, premrznuté šípky už nevábia chuťou ani vzhľadom. Nádhera jesennej bezútešnosti, kde duchovia zašlých farieb vrcholnej jesene hľadajú svoj pokoj, blúdia krajinou a vstupujú ti do cesty. Milióny zakliatych bytostí smútia, utekajú. Vyslobodia ich až prvé mrazy. Jedinou zjavnou nádejou v tomto svete sú trnky. Kyslé, trpké, fialové plody, ktoré nestrácajú farbu. Ich údel začína až tam, kde končí údel ostatných. Mrazy ich oživia, osladia, premrznutá zem zazvoní, stromy budú praskať. Cítiš, že to príde. Nevieš ako, nevieš kde a nevieš kedy. Ale mráz sa kdesi usmieva popod šedivý fúz a pomaly sa súka zo svojho letného úkrytu.

Znova a znova bojuješ s únavou, lenivosťou. S márnosťou v duši. Veď ak ti neostáva nič iné, tak cesty určite. A krajina, tvoj domov. Nespočet krokov, výdychov do mrazivého vzduchu či kvapiek potu, ktoré tu za ten čas ostali. Všetko, čo ťa spája s krajinou, kus seba, ktorý si tu zanechal, kus krajiny, ktorý v sebe nosíš.

Vrchol, akoby napriek všetkej tvojej námahe ustupoval. Preťažuješ nemohúce svaly, potíš studený pot do šiat, aby ťa chladil ešte viac. Jediné čo ťa poháňa je vôľa. A možno ešte to nepostihnuteľné, záhadné... Čo ťahá moru do plameňa sviečky.

Únava ťa stále neopúšťa, ale pohybom rozmrzol žalúdok a tak môže telo dostať, čo žiada. Ak mrazí, fúka chladný vietor, odpočinok ja zbytočný. Svaly sa neuvoľnia, iba ak vychladnú. Vtedy bojuješ s pocitom odporu, s chuťou vzdať to. Intenzívne pociťuješ svoju úbohosť, ničotnosť. Veľká Matka ti dáva pocítiť svoju nadradenosť. Kroky sa stávajú utrpením. Do kopca bolia svaly, pália. To aby si vedel, že nie si pánom. Ak sa obrátiš späť, bude ťa lámať bolesť chrbta a kolien. To ako lekcia za to, že si chcel veľké sústo. Toho pocitu biednosti tela sa už nezbavíš...

A potom je zrazu cesta strmšia, dych nestačí, nohy sa kĺžu späť po mokrej hline. Dva kroky vpred a jeden vzad. Lenže vrchol sa blíži a cesta ubúda. Vtedy to príde. Známe miesta, tváre kamarátov, hlasy priateľov, vône lások. Sám...

Otvára sa výhľad, zmes farieb jesennej dúhy, žlté fúzy tráv na rúbaniskách a strieborné pne v nej. Krajina ako zlato. Kus modrej z oblohy, kus šedej z mrakov. Odlesky vzdialených obydlí. Kdesi tresne výstrel, dva dravce tancujú svoj vzdušný tanec. Preletí mucha, chrobák, pavučinka babieho leta sa zachytí o kabát. Úplne hore stojíš, chladný vzduch robí pot mrazivým. A slzy v očiach... sú predsa od vetra.

Hore vždy tráviš veľa času. Obzeráš sa, oddychuješ. Jedlo tu má inú chuť. Takú drsnejšiu. Domased z mesta by povedal, že zlú. Poznáš tam každý kameň. Keď tade ideš v noci, vieš, kde si dávať pozor, aby si nezakopol. Aha, tamto ste sedeli s chlapcami a riešili prvé počítače. Tam ste vtedy písali zápis do vrcholovej knihy. O ten kus železa ti kedysi primrzol prst. Kúsok ďalej je miesto, kde si raz zapadol po ramená do snehu a nemohol sa dostať von. Pod hrebeňom ste behávali ako malé deti. A na tom vrchole oproti si bol prvýkrát s dievčatami na výprave do kopcov. Na tomto kameni vtedy sedela Ona. Vietor vo vlasoch, veselé oči a zvonivý smiech v mäkkom jarnom vzduchu. Ako nymfa. Nedalo sa sedieť na zemi, bolo blato... Ale čas sa prehupne a tebe treba pokračovať v ceste. Schádzaš z výšin priestoru do rozlohy nížin. Duša ostáva na vrchole, rozum sa túla po rozľahlej rovine. Tvorí myšlienky, motá, nedá pokoja. Uvažuješ nad miestom, krajinou. Nad svojim domovom. Nad dedičstvom.

Koľkokrát si chcel odísť? Tam, kde rastú pravé stromy, neuväznené v asfalte, také, ktoré nikto neorezáva. Kde sú noci temné, rána žiarivé, dni pokojné a večery veľkolepé. Niekam, kde sa voda leskne, kde sa môžeš spoľahnúť na podanie ruky a kde má slovo váhu a obsah. Preč, medzi skutočných ľudí, do skutočného vzduchu. Na miesto srdečných citov a skutočných hôr. Na miesto, kde dedičstvo cítiš, nie len tušíš. Na miesto, kde ho vytváraš.

Ibaže cítiš korene. Miesta, kde si vyrastal sa nedajú opustiť, hoci by si ich aj nemal rád. Majú svoje čaro. Majú svojich duchov, svoje božstvá, ktoré si ťa omotali svojou čarovnou niťou príliš pevne na to, aby si mohol zabudnúť. Svojich démonov, ktorých rešpektuješ. Nosíš ich v srdci ako dojmy, v hlave ako spomienky, ako blato na topánkach a prach na tvári. Ako kvapky dažďa na klobúku, guličky lopúchov vo vlasoch a triesky pod kožou. Sú stále s tebou ako jazvy a prepálená diera na obľúbenej košeli. Ako zúbok od kameňa na čepeli noža. Ako spomienka na veci, ktoré si stratil.

Krajina skutočného života leží možno niekde inde. Môžeš sa brániť, môžeš utekať a znova sa vracať. Vzdorovať, ubližovať, páliť mosty. Môžeš sa zatvrdiť a nenávidieť. Milovať aj zabúdať.

Ale tu si doma.

Od večera do rána a naopak

Osamelé melancholické večery, keď premýšľaš a ryješ do papiera svoje pocity. Tiché minúty opustenosti, ktoré vychutnávaš. Nie sú najlepšie ani najhoršie. Iba vychutnávaš ich neobvyklosť. Mlčanlivé hodiny ticha, keď nemáš dôvod hovoriť. Ticha nerušeného hukotom potoka, vetrom v korunách alebo krokmi na štrkovej ceste. Kamene – oblé skaly a balvany obtekané priezračnou ľadovou vodou hučiacou do noci. Okolo drevo, tma a patetický strach z noci. Drevo, tma a strach – dedičstvo predkov. Dedičstvo... Aké to neobvyklé slovo. Neobvyklé svojou podstatou. Podstatou v kontexte skanzenu. Podstata v kontexte mesta sa ti javí ako nič nehovoriaci pojem vyjadrujúci peniaze, majetok. Neobvyklosť slova spočíva práve v pre teba neznámom pojme dedičstva miesta. Dedíš miesto, jeho históriu, jeho roky minulé aj budúce. Krv a pot predkov. Utrpenie matiek a radosť dievčat. Hrdosť mužov a veselosť chlapcov. Život prostého ľudu. Teraz sedíš pri šálke melty a začínaš chápať zmysel slova dedičstvo. „V láskavom oku akoby krotká výčitka nemá...“ Nechali sme pôdu bez ochrancu. Pôdu dedov dostáva ľud iný...

Obklopuje ťa drevo a tma a zvuky, ktoré v meste nezačuješ. Nechceš sa vracať. Chceš sa vracať. Kde si vlastne doma? Na mieste, na ktorom by si nevydržal celý život? Na mieste, kde ti osud pripísal adresu? Zažívaš večery v prírode, večery v tme, večery v drevenej dedine. Všetky odlišné, všetky krásne...

Osamelé rýchle rána, keď sa snažíš začať deň tak, aby si nestrácal drahocenný čas. Kráčaš tak, aby si chránil topánky pred rosou. Na sandále je príliš chladno. Pomaly vysúvaš zo spacáku telo. Bojíš sa chladu. Prevaľuješ sa opatrne, aby si ušetril spacák kontaktu s hlinou a blatom. Myseľ vzpružíš chladnou horskou vodou na tvári, pažiach a hrudi. Telo rozohreješ cvikmi zo školy. Kam teraz? To závisí od toho, kde si. Kráčaš ku kuchyni aby si sa napil teplého čaju a zhltol zbytky od raňajok. Začínaš svoj deň naplnený ničnerobením. Alebo robením niečoho nepovinného. Začínaš deň oddychu, čerstvého vzduchu, kryštáľovej vody a voňavého vánku. Hodiny vtáčieho spevu a vetra, minúty žblnkajúcej vody a hríbov v tráve, sekundy udalostí a zážitkov. Chvíle pohody a šťastia. Pohľady na krásy tela i prírody. Vietor vo vlasoch a na spotenom tele, keď z výšky zhliadaš na svet. Chutí ti nechutný čaj a jedlo, ktorého by si sa v meste nedotkol. Priatelíš sa s ľuďmi, ktorých by si v meste neznášal. Miluješ ženy, ktorým by si sa inak smial. Uznávaš mužov, ktorých by si zatracoval. Chuť dymu z bylín zaháňaš kvapkou z lístku alchemilky. Prvé lúče rozsvecujú diamanty, zaháňajú temnotu a strach. Je ráno. Nový deň. Nová šanca. Čas, kedy sa z neznámeho sveta opäť stáva krajina tvojho domova. Vitaj!

Osamelé dni, keď sa obzeráš po svete a hľadáš to, čo toľkí pred tebou. Roky a roky blúdenia v sebe samom, nachádzania a strácania svojho miesta na svete. Práca, jedlo, pitie. Kroky svetom. Kilometre. Výhľady a tmavé zákutia. Pohľady a ľudia. Krása aj smútok. Zastavenia, keď ti genius loci nedá ísť ďalej. Chvíle, keď opúšťaš miesto, ktoré by si najradšej zobral so sebou. Je krásne, chceš ostať. Ale ideš ďalej, aby si našiel stovky ďalších, ktoré budú potom rovnako zabudnuté. Ostane iba dojem. Veľký interval miest a kilometrov umocnený životom. Zraky do nebies. Zraky do hĺbok. Do očí. Zanechané na krivkách a tvaroch, hranách, oblinách, výstupkoch a zúbkoch. Vlnovky a čiary, ihličky či steblá. Srdce uviaznuté v oblakoch a hĺbke modrej oblohy. Láska uväznená nízkymi dažďovými mračnami. Odniesli cit a zanechali kvapky. Na oblečení, na vlasoch, na tele. Prežívaš svoj čas ako najlepšie vieš a predsa si šťastný, ak sa ti podarí prežiť aspoň hodinu tak, ako by si chcel. V ceste ti stoja prekážky a ľudia. Čas a spoločnosť. Neschopnosť a konvencie. Čo odpovieš, keď sa ťa spýtajú, čo ti na svete najviac vadí? Ľudská hlúposť? Peniaze? Politika? Násilie, drogy, náboženstvo, ničenie prírody...? Nevadí ti zo všetkého najviac vlastná hlúposť?

Uži dňa!

Vlkodlak

Prebúdza sa jar. Čas, keď je všetko inak. Preč je zimná nostalgia nehybného vzduchu a šedý príkrov clivoty. Teraz sa prebúdza k životu to, čo bude po celý ďalší rok iba upadať.

Všetko je inak. Večery sú rýchle ale dlhé, inak ako tie zimné. Čosi sa v tebe prebúdza. Po nociach nespíš, hľadíš do steny a srdce ti tlčie. Stráca sa všetko, ostáva v tebe len to prirodzené. Iba tvoja živočíšna podstata. Ožíva ten mýtický vlkodlak. Nie za hmlistých jesenných večerov pod rúškou tmy ale za jarných nocí voňavých novým lístím chce sa ti zavýjať na mesiac a trhať putá. Nelákajú ťa parfémy, zvodné úsmevy, mäkké postele a zženštilé zvyky. Na dušu ti brnká pach hliny a starého lístia uviaznutý v maskáčoch od jesene. Nelákajú ťa duchaplné ženy, spať ti nedajú tie, ktoré ti inokedy okrem zovňajšku nemajú čo ponúknuť.

Na pozadí všetkých farieb okolo vidíš hnedú zeleň hôr, oker dávnych červánkov. Cítiš prach vohnaný do očí vetrom dvíhajúcim a tesne pred búrkou, na tele ťa chladia perličky prvých kvapiek všetkých dažďov, čo ťa kedy zmáčali. Ústa prahnú zabudnutým smädom prašných ciest pod poludňajším slnkom. Vo vlasoch vietor vrcholov a chodidlá šteklí tráva. Veci páchnu chlapom a cestou, vo vrecku pár korún a ty si šťastný, pretože nevieš, kam pôjdeš zajtra. Si šťastný, pretože nad tým nepremýšľaš a necháš sa unášať vetrom. Ramená bolia, batoh ťaží, čoraz nástojčivejšie chce na zem, oddýchnuť si. Tak ho na chvíľu zlož a ukroj chleba. Sadni do tieňa a jedz, kým je čerstvý. Máš čas...

Ráno bola zima. Srieň vyzdobila svet svojou šeďou a potom sa triasla strachom. Strachom zo slnka. Alebo to bolo iba ranné prúdenie vzduchu, čo rozhýbalo namrznutú trávu? Všetko čakalo, kým ranné lúče urobia z námrazy rosu, z rosy farebné drahokamy a z drahokamov vodnú paru. Drahokamy sa odparia do nebies a počkajú do večera, kým sa opäť znesú na svet, aby nás potešili. Prechladený vzduch, čistý a krištáľový, nikde ani zrnko prachu, iba odlesky rána v drobných kvapôčkach. Nevedel si, čo so sebou, slnko lákalo vyzliecť sveter a skrehnuté ruky sa pýtali do vreciek. Tak si proste zjedol svoj jogurt z Jednoty, zapil ho vodou, ktorú si nemal vo fľaši a vydal sa ju niekam hľadať. Vyrazil si ďalej, aby si nové rána zažíval na nových miestach.

Otepľuje sa. Šliapeš do kopca a vzduch zatiaľ chladí, ale vieš, že onedlho už nebude. Výhľady, kopce, temné lesné zákutia. V najväčšej páľave sa plahočíš po bezmenných cestách a osadách, ktoré budú zabudnuté. Na poľnej ceste zanechávaš v prachu stopy. A všetko je také... také... že by si to asi nikdy nedokázal slovami opísať.

Popoludňajšie slnko ti svieti do očí, klesá nad obzor a stavia sa ti tvárou v tvár, tvárou do ktorej pri svojej ničotnosti nemôžeš hľadieť. A možno práve preto nemáš rád podvečery na slnku... Však ono zapadne. Aha, žltá, oranžová, červená a fialová nad hlavou prechádza do čiernej na východe, kde už je noc. Zhodíš veci kdesi – kamsi, premýšľaš, či stojí za to spať a nevidieť noc. Ale únava je tu a chce ťa. Bezmocne podliehaš jej ženskej sile a unáša ťa kamsi, kam môžu iba dve ženy. Ona a tvoja PRVÁ.

Ale pozeráš do bielej steny a pýtaš sa sám seba, prečo vlastne neotvoríš okno, aby si mal v izbe aspoň čerstvý vzduch. Za oknom je akosi svetlejšie... Teraz je ten čas, keď víťazíš nad únavou. Alebo ťa ona necháva na pokoji? To je jedno. Vidíš ho. Leží hore na skrini a napriek tomu, že sa hanbí prachom, usmieva sa na teba. Tak ho zlož a zabaľ veci. Nie veľa, aby si nebol nahý a deku, ak by si náhodou niektorú noc nebol sám. A nôž, aby bolo čím rezať ranu, keď ťa uhryzne had. Nechaj všetko ležať, elektrinu v kábloch a nikel metal hydrid nech ostane v šuflíku. Cítiš, že dnes to príde. Že zas budeš stáť na ceste. Za tebou všetko a pred tebou ešte viac; až za obzor. A za ním ďalší.

Tak už to nechaj a choď!!!