Ako si tak ležím v poloprázdnej vani a nemôžem urobiť nič pre svoju záchranu, napadá mi mnoho vecí. Rozmýšľam nad nimi, ale neviem prísť na nič múdre. Tak vám aspoň porozprávam príbeh o živote jedného sumca.
Žil som v krásnom dúpäti sčasti zahrabanom pod zalesneným brehom a sčasti pod starými konármi. Odpočíval som, chytal neopatrné rybky a vtáky alebo sa len tak preháňal po dunajských ramenách, kde mi všetko živé uhýbalo z cesty. Bol som skutočným vládcom dunajských ramien. Trvalo to mnoho rokov a mal som absolútny kľud. Lovil som a rástol mnoho rokov až kým všetci tí smiešni dvojnohí tvorovia na brehu boli oveľa menší odomňa.
A potom sa to stalo. Jedného dňa neďaleko od mojej skrýše čľupla do vody podivná vec. Plávala si vo vode a pri brehu sa vynorila. Vždy sa ale vrátila do vody tak ako po prvý krát. Pozoroval som ju celý deň až kým večer nezmizla. O niekoľko dní sa objavila znova. A odvtedy s objavovala stále, skoro každý deň večer. Niekedy sa objavili cudzí sumec, šťuka alebo iné dravce, ktoré bez váhania útočili na striebornú vec. Niektorým sa ju podarilo chytiť, ale potom sa len akosi čudne zamykali, rozčerili hladinu a zmizli hore. Najprv som si myslel, že sa o chvíľu vrátia tak ako tá malá, ale už sa nikdy neobjavili... Pomaly prišla jeseň a vec sa objavovala stále zriedkavejšie, a až zamrzla hladina zmizla úplne. Zima ubiehala pomaly a ja som na čudnú striebornú vec pomaly zabudol. Na jar sa ale ľad roztopil a keď vyšlo slnko, rýchlo sa mi pripomenula. A znova sa objavovala každý deň. Sýta zeleň listov pomaly tmavla, voda sa oteplila a rybiek ubúdalo. Prúd sa spomalil a ja som takmer nevidel, kôli množstvu rias vo vode. Neskôr ma klesajúca hladina prinútila opustiť moju skrýšu a uchýliť sa na dno tône, kde sa dalo ešte celkom dobre dýchať. Rýb stále ubúdalo, hladina klesala, až som jedného rána zistil, že ma voda uväznila na dne malej kaluže s kalnou vodou, v ktorej sa iba sem tam mihla malá rybka. Deň za dňom pomaly plynul, a rybky sa míňali. po prvý krát v živote som pocítil hlad. Keď hladina klesla tak nízko, že ma prinútila ostať v priehlbine, do ktorej som sa ani poriadne nevmestil a v ktorej bola voda takmer úplne nedýchateľná, hlad sa už nedal vydržať. Vtedy prišla záchrana. Do vody znovu žblnkla tá čudná malá rybka. Áno, musela to byť rybka! Veď bola strieborná a aj sa tak pohybovala!! Čo tam po tom, že stále skáče nad hladinu a nocuje na brehu! Musí to byť jedlé! Okamžite som sa na ňu vrhol a prehltol ju. Naraz ma len prudko pichlo a zabolelo v bruchu. Niečo ma ťahalo. Moje hladom zoslabnuté svaly neboli schopné odolávať sile, ktorá ma ťahala na breh a dávala do veľkého vreca. Začalo ma dusiť a mňa napadlo, že prišlo vyslobodenie z útrap. Poddal som sa a prestal myslieť...
Prebrala ma až čudná príchuť chladnej, čírej a hlavne dýchateľnej vody v malej bielej vani, kde ležím už niekoľko dní. Hlad síce nezmizol, ale aspoň môžem slobodne dýchať. A tak si ležím v poloprázdnej vani, na kraji ktorej sa akurát objavil čudný dvojnohý tvor s veľkým nožom a rozmýšľam nad mnohými peknými vecami...
