Posledná bitka

Prímerie je podpísané, Európa jasá. Ľuďom po rokoch hrôzy padá kameň zo srdca. Smiešne zvyšky armád nadľudí sa vzdávajú západným spojencom. Vojaci oslavujú. Prežili. Lenže na Východe sa stále umiera...

Ale čierne mysle, s vedomím zverstiev páchaných v mene záchrany civilizácie, vedia, že sa nemôžu nechať zajať kdekoľvek. Na Západe čaká zajatecký tábor, niekoľko mesiacov väznenia a potom návrat domov. Vojaci, ktorým je ľahostajné, čo bude so zajatcami, pretože ich rodiny sú v bezpečí za morom, kanálom alebo len za frontom. Pre dôstojníkov, gestapákov, esesákov a podobnú svoloč je tu vyhliadka zapojenia do nových „protiboľševických“ štruktúr. Nový boj. Nová budúcnosť. Nádej na čiastočné splnenie predstáv chorej mysle... Na Východe čaká zajatie, práca, neistota a trest. Vojaci, ktorí už svoje rodiny neuvidia, pretože ich kosti ležia v masových hroboch, alebo sú rozvláčené havranmi po šírych stepiach. Vojaci, ktorí videli, zažili, prežili. A nezabúdajú. Nie je im ľahostajný osud fašistických zločincov. Pre svoloč, ktorá to riadila je tu vyhliadka... čoho vlastne? A toho sa boja najviac.

Čierne mysle vedia, kde sa treba vzdať. Niekoľkí spomaľujú postup frontu, aby ostatní mohli utiecť do bezpečia za demarkačnú líniu.

Ale mier je podpísaný. Deň na to oslobodzujú sovietske tanky Prahu. Vojna viac – menej oficiálne končí. Iba niekoľko špinavcov najhrubšieho zrna sa snaží prekĺznuť oblasťami, kde ešte existuje mocenské vákuum. Zopár partizánov („banditov“) ich zastaviť predsa nemôže. Terorizujú nič netušiacich civilov, vraždia, pália, kradnú, ničia. O toľko zúrivejšie, ako hanebne prehrali.

Všade už vládne dva dni mier, len v českých krajoch sa mihajú čierne a zelené uniformy, tanky, delá, ozýva sa streľba. Partizáni, hoci už mali padla, musia ešte raz nasadiť život. Aby svoloč neunikla. Zastavia ich. Ako inak, morálka víťazí nad železom. A od východu ich dobiehajú tanky, ktoré na svojich pancieroch privážajú trest pre vojnových zločincov...



Mali sme sviatok predvčerom. Ten skutočný, ktorý už dnes nie je v kalendári, bol včera. Obete, ktoré statoční položili už „po“ vojne, dnes akoby nemali pamiatku.

Pripomeňme si obete poslednej bitky Druhej svetovej vojny, obete bitky pri Sliviciach. Padlých z 11. a 12. mája 1945. Myslím si, že nepotrebujú kvety, salvy, trúby a zástupy. Potrebujú, aby sme si zajtra na sekundu, možno aj menej, spomenuli.

Za seba ďakujem. Vy ostatní, ak uznáte za vhodné, poďakujte sami.

Ja mám rád tieto dni

Dobre sa oblečiem a obujem a idem do lesa. Je tam ticho, všade šumí dážď, mám mokrú tvár a ruky, od úst mi ide para. Občas, keď chodím po správnych miestach a som ticho pohne sa krovie potom uvidím hnedú hlavu. Obzerá sa, dvihne nos a zavetrí a ak nie som po vetre, hlava vylezie z krovia a ja stretnem srnu, srnca alebo celé stádo. Raz som videl aj jeleňa. V hmle a opare sa preháňajú lesom aj čistinami diviaky s mladými, stáda muflónov, stretám kopu žiab a slimáky takých farieb, že by si neveril. Ak je dobré miesto v závetrí a bez dažďa, urobím si čaj - v takomto mokre mám radosť, ak sa mi podarí založiť oheň. Praská a syčí, ako doň kvapká zo stromov. No a niekedy prestane pršať a do mokrého sveta vyjde slnko. To svetlo! Stojí to za to hlavne ak ma to postretne vo vinohradoch nad Pezinkom. Potom sa vraciam domov. Často som premočený, inokedy, ak si dám pozor, som suchý, len trocha uzimený. V meste je už tma, autá špliechajú, svetlá sa odrážajú na mokrej ceste ľudia sa náhlia odniekiaľ niekam. Občas o mňa niekto zavadí pohľadom - v lepšom prípade ma má za opovrhnutia hodného vandráka, v tom horšom rovno za bezdomovca. Potom sa ten človek pozrie inam a zabudne na mňa. Nadáva na svet, na počasie, je mu zle, je smutný, unavený, ubehaný a unudený. Vtedy sa cítim ako jediný človek na svete, ktorý má otvorené oči. Vtedy je okolo mňa svetlo a teplo a farby a všetko okolo je vlhké a čiernobiele. Ja mám rád tieto dni.