Partizáni

Skrehnuté ruky držia zbraň. Kov a drevo v jemnej, presnej a smrtiacej súčinnosti. Vo svojej kráse a nebezpečnosti. Premoknuté topánky a v nich nohy, podchladené a unavené. Telo nemyté, zadymené, vyčerpané. Hlava svrbí, mastné spotené vlasy sem – tam vypadnú spod čiapky do očí. Je mu poď ňou horúco, ak ju zloží, zimný mráz spôsobí bolesť. Vláči sa bahnom, snehom, prachom i machom. Lesom, mladinou aj rúbaňou. Sám, s kamarátom, druhom, alebo ich je viac. Utekajú a popri tom bojujú. Sú ako štvaná zver. Ba, sú na tom horšie. Zver patrí do lesa, nájde si tam potravu a oblečenie nepotrebuje. Človek nepatrí do lesa. Človek nemá byť štvaný. Nemá byť štvaný človekom.

Moria sa s ťažkým nákladom na chrbte, v rukách. Unavení, vyčerpaní, v duši drieme zúfalstvo, ktorému nesmú povoliť. Ako veľmi by sa im uľavilo! Nesmú... Za každým stromom číha smrť. Za každou zákrutou čierni lovci, neľútostí, zbabelí a krutí. To nie štvanci sú ako zver. To lovci sú zver. Horší než zver...

Sloboda v nedohľadne, rodiny kdesi v diaľke, v nebezpečenstve a oni sú tu. Len pevná vôľa ich drží pri živote. Len pevná vôľa ich drží v boji. Viera vo víťazstvo spravodlivosti. Viera vo víťazstvo ľudskosti.

Mesiace i roky trávia v horách, skrytí v lese ako praľudia, zakopaní pod zemou ako krty. Nevrlí, skazení, poznačení. Spásonosné dunenie nepočuť...

Nesmú nevládať, nesmú pokojne spať, nesmú si vydýchnuť a nesmú byť kľudní. Celé mesiace nervy napäté na prasknutie. Každé sústo, každý nádych môžu byť poslednými.

Predsa idú ďalej, predsa sa bránia, predsa útočia. Strieľajú na lovcov, rozoberajú koľajnice, ťahajú káble, aby ich na koniec spojili... Vždy sa môžu nevrátiť. Muži, ženy, ktorí bojovali za seba, za svoje rodiny, za svoje deti a ich budúcnosť. Tí, ktorí bojovali za ľudskosť, za víťazstvo ľudského umu s nádejou, že už nikto po nich nebude musieť bojovať.

Kto si ty, že sa im vysmievaš? Kto si ty, že zľahčuješ ich činy? Kto si ty, že vyslovíš pochybnosť? Ty biedny, úbohý, ktorý nikdy nežil z potu tváre, z vlastných mozoľov. Ty, ktorý si nikdy nebol štvaný ako zver lovcami horšími než zver. Ty, ktorý zablúdiš v lese aj na chodníku. Muži, ženy, ktorí bojovali. Bojovali za ľudskosť. Bojovali za svet, aký poznáme. Preto sa môžeš smiať, preto môžeš spochybňovať a zľahčovať. Preto môžeš byť tak úbohý, ako si. Pretože ONI bojovali. ONI umierali...

MOR HO!