Nič nemením. Aj takto som kedysi písal...
Radcovská cesta. ,,Stezka Odvahy“. Už od zimy sa rozprávalo o tejto skúške mladých radcov. Keďže sa skúška nekonala už niekoľko rokov, mohli sa jej zúčastniť aj starší, takí ako ja, ktorí máme radcovanie za sebou. Večer pred sľubom som sa motal pri kuchyni a vďaka nepozornosti zasvätených som čo – to pochopil. To však už bolo neskoro, sľubový obrad bolo treba stihnúť včas. A takisto aj upratanie lúky a ohniska po sľube. To nám trvalo asi do pol dvanástej. – Ideme – ozval sa ktosi – Tábor je ďaleko, chce sa mi spať...– ponáhľali sme sa tam, blatom, vodou, preto, aby nám vodca oznámil, že sa robí Radcovská cesta. Minútku môžeme pozerať do mapy. Fľaša vody do batoha, kápézetka, nôž, šatka na oči. Nakladajú nás do auta. Hýbeme sa cestou dole. Tom Sawyer, Dexter, Óg, Jozífek, Dick, Pepe a ja. Cesta trvá dlho, chvíľami niekoho vyložia a ja len čakám a únava premáha moje napätie, strach, očakávanie a adrenalín. Konečne prišiel môj čas. Zvuk auta zaniká v diaľke, rátam do päťdesiat a otváram oči. Okolo mňa noc, les, cesta sa stráca pod tmavou klenbou stromov vzadu a vpredu za zákrutou. Človeka napadajú tie najmenej príjemné veci vtedy, keď ich je najmenej treba. Vybieham na kopec, mesiac ako reflektor osvetľuje pasienok. Vydávam sa dolu po ceste, blízko pri lese, kde sa dá schovať, ak by šlo auto. Zvuky, škrípanie, vŕzganie, pískanie, kašľanie, kvílenie a nejaké neidentifikovateľné zvuky ma odohnali na otvorené priestranstvo. Ale auto ma prinúti ukryť sa do divokých ruží. Pijem vodu a oddychujem. Ticho pretrhol strašný zvuk, akési kvílenie , vytie a kričanie v jednom. Bolo mi jedno, čo to je a veľmi rýchlo som vypratal pole. Cesta asi nikam neviedla, aspoň to tak vyzeralo. Dedina sa nepribližovala. Kým som bol na lúke, bolo to dobré. Potom prišiel lesný tunel. Tma. TMA. Najprv som nevidel nič. Potom čiaru uprostred cesty a podľa nej cestu von z tmy. A teraz pre zmenu človek, ktosi stojí v tme. Stojí a čaká. Nevidím ho, iba cítim že stojí. Nervy povoľujú, ruka zrastá s rukoväťou noža. –Stoj!! Kto tam!!- Už som to nevydržal. Postava sa zasmiala a ja som spoznal Dicka. Pomudrovali sme, kde asi môžeme byť a rozišli sa. Po nejakom čase sa mi do cesty postavila stena z hmly. Z jasného počasia do inverzie v doline. Ako keby som plával v mlieku. Vidím si sotva na koniec ruky. Nočné zvuky hmla tlmí a mení na nerozoznanie. Počuť iba podivné mrmlanie, aké sa používa v tých trápnych moderných hororoch. Je však rozdiel počúvať to doma a ňuchať mamičkinu kapustnicu a byť obklopený nepreniknuteľnou hmlou ešte k tomu s prázdnym žalúdkom... Cesta ubieha, a vidieť to iba podľa toho asfaltu pod nohami, inak nie je vidieť vôbec nič, až po pár kilometroch. Idem si, naraz hrozný rámus, lámanie haluzia z kopca smerom na mňa, prebehne to cez cestu tak desať metrov odo mňa a pokračuje dakam dolu. Keď ma napadne, prečo to tak utekalo, radšej práskam do bot. Vtedy si uvedomím, že v ruke zvieram nôž. Serpentína ma zavedie pod to miesto, kde rámus stíchol. Vtedy sa ozve znova, zdrhám, a mátoha preletí tade, kde som stál... Po chvíli vchádzam do dediny. Fajn, okraj Banskej Bystrice, takže ma čaká cesta do Slovenskej Ľupče. Rozhodujem sa a beriem to po trati. Svitá. Skáčem po podvaloch ako vrabec, každý hoboe šúviks... VZUM – VZUM – VZUM, drnčia koľaje. Nestíham uvažovať, len skočím, je mi jedno kam, len som skočil a za sekundu sa spoza zákruty vyrútil vlak. Dodnes nechápem ako mohol ísť tak rýchlo. Bol veľmi rýchly a keby telo nejednalo podľa inštinktu, oddiel by mal o tajomníka menej... Predýchavam nevoľnosť od ľaku a pokračujem. Dostal som sa bez nehody do Ľupče. Odtiaľ po ceste do tábora. Kus cesty, len čo je pravda. Tábor je prázdny, už nikto nestráži. Ľahko sa dostanem nepozorovaný do podsady. Ale aj tak sa neodvažujem cez most, tak to strihám cez umyvárku. Naprieč potokom tam leží strom. Keď som uprostred, prichádza náš roverský vodca a Dick, ktorý sa akurát vrátil. Sedím na kmeni asi päť minút chlapci dva metre ďaleko a nevidia ma, až kým sa neozvem. Stihol som si uvedomiť, že prišiel Dexter a zaspávam. Skúšku som nezložil na sto percent, videlo ma zopár ľudí, ale stihol som to v termíne. Strachu som si užil dosť. Chvíľami boli nervy napäté tak ako nikdy. Ale smejem sa ľuďom, ktorí potrebujú adrenalín a skáču neviemaké skoky na bicykloch po skalách. Nie, toto bolo lepšie... Dovolí mi vodca vyskúšať si to ešte raz?
Medúza
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára