sobota 6. decembra 2008

Slobodná krajina

Priamy smer. Rodnou krajinou až za obzor. Ku kopcu v diaľke, k jazeru na dohľad. K lesu, ktorý ťa vedie iba svojou vôňou. Modré diaľavy odeté do oparu, obligátny autobus či chôdza. Vydávaš sa tam, kam ťa volajú bohovia a démoni. Na križovatkách si vyberáš smer alebo pravý uhol rozpolíš a vydáš sa cestou – necestou. Na topánky sa lepia kilogramy blata, vopred dva kroky a jeden späť v mokrom snehu, štrk, ktorý uberá ráz tvojmu kroku. Ranné hmly a západy slnka zrené z miest, ktoré si si vybral. Sám proti všetkým, proti rádu a zabehaným koľajám. Víly ťa volajú na kopec, na ktorý iní nechodia. Poklady hľadáš inak – vhodné skrýše, nie žiariace truhlice. Po zotmení idú víly spať. Besy ťa ženú, že strácaš cestu aj svoj ľudský úsudok. Ako dávni predkovia, stávaš sa štvanou zverou. Unavené telo zložíš kde chceš, hoci je to zvyčajne na miestach, kde to robia aj ostatní. Ale sú tie chvíle, keď si pánom, vyberáš si. V momente, keď sa nenecháš hnať besmi, zháčia sa, spomalia. Zastavia. Obrátia sa na útek. Vtedy, keď sa rozhoduješ sám, stávaš sa človekom. Dávni predkovia, hoci ctení, ostávajú vo svojej polozvieracej minulosti.

Stojíš na kráľovskej ceste. Pekná, rovná. Čierna. Najdrahšie auto, takmer sa dotýkajúce zeme, sa nemá čoho báť. Smieš sa pozerať okolo, priamo na kopec, k lesu, ktorý vonia, či k jazeru na dohľad. Do modrých diaľav odetých oparom. Lež iba pozerať. Kroky vedia kráľovská cesta a kráľ nepustí. Na križovatke si vyberáš, či pôjdeš autám oproti, či ich smerom. Necesta stratená v hlbinách času. Štrk sa hanbí na parkových chodníčkoch a sneh pospáva na starých fotografiách. Blato stretáš jedine pri výkopoch. Poklady iba tam, kde majú vývesné tabule. Poklady na predaj, malé zázraky. Všetky ich môžeš mať doma. Víly sú falošné, za tanec si platíš; žiť ťa nechajú, aby si prišiel a platil znova a besy sa kdesi nudia, pretože niet koho desiť. Všetci sú pred zotmením v bezpečí domova. Unavenému telu poskytne jedinú možnosť posteľ. Krajina, ktorá je čudná. Šťavu z nej dávno vyžmýkali a jediná príchuť, ktorá ostala pripomína jedlo varené v blate. Realita sa kdesi ukrýva, pretože ju všetci nenávidia. Krajina, v ktorej sa nevieš a nemôžeš rozhodnúť. Vitajte, moji dávni polozvierací predkovia v mojom čase. Dnes sa stávate mojimi bratmi. Ale iba vo svojej krajine, na svojom ostrove. Ja ostanem doma, medzi ľuďmi a budem sa rozhodovať. Sám, slobodný medzi slobodnými. V slobodnej krajine.

Žiadne komentáre: