Je čas

Šedivé obrysy Zárub pozdravujú starý deň, na pozadí šarlátového západu sa týčia do oranžových oblakov. Za oknom sa mihajú tmavé stromy, polia a zavlažovacie stroje na nich. Míňame domy a dediny rovnako ako tisíce osudov a životov v nich. Vlak ide ďalej, v ústrety novému životu a v ústrety budúcnosti, ktorá sa zmenila. Krajina tmavne, autá zapínajú svetlá, zmizli odlesky večerného slnka z okien a plechových striech.

- Je ten zvláštny čas, keď nad lúkou, na ktorej ležíš, poletujú milióny tvorov. Chcel by si povedať, že ej večer, ale slnko ešte svieti. Nie je popoludnie, pretože už nesvieti dosť. Ostré slnko počínajúcej jesene visí nad mestom akurát v tom uhle, keď najviac svieti do očí.. Niet úniku, kam odvrátiš hlavu, tam je svetlo.

V ušiach ti znie vzdialený hluk Hlavnej stanice, hlásenia, kroky náhliacich sa ľudí. Je teplo, znesieš dlhé nohavice ale nie dlhé rukávy. V okne oproti stojí Ona. Zrazu sa cítiš hrozne ďaleko. Vlak sa pohol.

- Je ten zvláštny čas, keď na lúkach poletujú milióny tvorov. Je ten zvláštny čas, keď sa v meste hmýria milióny tvorov. Pešo, v autách, autobusoch, trolejbusoch či električkách. V meste neskoré popoludnie. Ten zvláštny čas, keď je všade plno pohybu, ale emócie sú pokojné. Ľudia sú pokojní. Akoby sa úplne zmenili. Chodníky a dlažby sálajú, akoby spomienkou na tohoročné kruté horúce leto. Zvláštny čas, keď ráno vstávaš do chladu a večer sa potíš. Na tvári vykúzli melancholický úsmev spomienka na tábory. Dokonca vtisne slzu do oka, ale musíš ju zatlačiť. V kupé sedia dievčatá. Na tábore je to predsa podobne. Až na to, že cez deň je horúco. Melancholický preto, lebo si uvedomíš, ako ďaleko tábory sú. Aké boli a aké nebudú. Škoda zaoberať sa myšlienkami, ktoré ti vŕtajú hlavou v predvečer babieho leta. Je ten zvláštny čas, keď sa v meste hmýria tisíce tvorov. Ty si nad mestom a odchádzaš. Do neznáma, do budúcnosti, ktorú si zmenil. Si nad mestom, strechy vysokých domov sú vo výške tvojich očí. Vlak ide pomaly, akoby na poslednom defilé. Prehliadka. Lúčiš sa s rodným mestom. Čo ak sa už navždy budeš vracať iba ako hosť?

... do neznáma. V ústrety budúcnosti.

- Obzor sa začervenal. Guľa spadla za Milované Malé Karpaty. Svetla ubúdalo a vo vagóne sa nesvietilo. Spolucestujúca radí: “Nepíšte už, pokazíte si oči!“ Je čas. Čas prestať písať. Čas prestať sa báť. Len húfy rýb čakajú na jednom mieste čo prúd prinesie.

Za slobodu!

Za svoje sny.

Do neznáma...