Vstávaš na poslednú službu, nevrlý a mrzutý, nevyspatý po prebdených nociach. Pomaly sa súkaš zo spacáku, obliekaš si vlhké tričko spod postele a obúvaš studené topánky. Strasie ťa pri prvom závane chladného horského vzduchu. A potom chodíš po táborisku, plníš povinnosť. Už nie je tma, brieždi sa, hviezdy blednú a ty túžobne čakáš na východ Slnka. Dnes si ozaj vďačný za tento obraz, ktorý sa opakuje vždy znova a znova. Nikdy si si ho nevážil, až dnes...
(...) Sedíš v kuchyni na bedni, zabalený v celte a od zimy drkoceš zubami. Vtedy nastane ten okamih, slnko sa vyhupne spoza kopca, sedíš, neschopný slova ani pohybu. Až keď sa kotúč vyšplhá celý nad kopec, pohľadom na hodinky zisťuješ, že je čas prebudiť kuchynskú službu. Nejdeš však spať, len sa túlaš, celú tú hodinu tichou lúkou a hlavu máš plnú neopísateľných vecí. Kľud naruší hluk budíčka, postupne sa trúsia prví odvážlivci k prameňu umyť sa. Tráva je obsypaná kvapkami rosy, v ktorých sa láme svetlo do miliárd rôznych farieb. Každá kvapôčka žiari iným svetlom, inou farbou, žiaria tak jasno, že všetky veci sú osvetlené nielen Slnkom od vrchu ale aj odspodu. Líhaš na mokrú zem a sleduješ zlomok tej nádhery, jedinú kvapku. Pred tvojimi očami sa pod vplyvom tepla pomaly stráca, zmenšuje. Mizne v nenávratne. Fascinovaný sa postavíš na kopček a sleduješ všetko okolo seba. Hemženie rozospatých skautov, vodcov pripravujúcich sa na nový deň, službu v kuchyni alebo roverov súkajúcich sa z ,,lazov“. Tie krásne chvíle sa akosi vytratili, v jednej chvíli tu boli a potom boli preč. Nevadí, veď aj zajtra je ráno...
Aj taký bol tábor Úslnie 2001...
V tom čase bol tento nevšedný zážitok niečím novým. Nikdy som nemal to šťastie, tú česť privítať nový deň. Iba tento jediný raz. Prišiel deň, potom ďalší a po ňom mnoho a mnoho iných, dodnes viac ako tisíc a ja som po celý ten čas nevidel vec podobnú tejto, nezažil podobnú chvíľu. Mnoho vecí sa zmenilo, rozmýšľal som každý deň nad inou vecou, a vždy inak. Ale vždy, celý ten čas som sa vracal k tomuto zážitku a spomínal rovnako. Prinútil ma premýšľať.
Človek ako som ja, nadovšetko milujúci mier a harmóniu, ktorú mi môže ponúknuť iba príroda, nikdy viac odvtedy nemal som príležitosť prežiť niečo podobné. Vlastne nie príležitosť, tých bolo mnoho. Nemal som čas... Pretože som ráno spal, pretože som bol v noci dlho hore, alebo...
Som v meste, slnko vidím až keď sa konečne poobede dostanem zo školy. Pracujem a slnko za dňa ani nevidím.
Som človek. Normálny človek, rozmýšľajúci logicky a rozumne. Stále robím niečo dôležité. Dôležité pre svoju budúcnosť, aby som niečo dosiahol. Študujem, pracujem, konzumujem, umieram. Nezostane po mne nič, len tie škaredé pohľady, ktoré som vrhal na ľudí ráno v autobuse, keď do mňa náhodou strčili. Iba tá práca, ktorú som robil pre peniaze a nie preto, že je potrebné aby ju niekto robil, že je správna a potrebná. A užitočná.
Som predsa rozumný človek, nemám čas sa zaoberať hlúposťami, akože Slnko ráno vychádza. Veď vychádza už milióny rokov. Mám to predsa vedecky zdôvodnené. Ekliptika, slapové javy, gravitačné sily, termonukleárne reakcie, ióny, héliumneónargón... Vyšlo dnes, tak vyjde aj zajtra, čo by som sa stresoval? Som rozumný, tak sa budem venovať tomu, že o týždeň maturujem, alebo tomu kšeftu, ktorý mám rozrobený...
Kto nás naučil všetky tieto veci? Človek, ktorý sa zamyslel, prečo je to všetko tak. Človek, ktorý videl za obzor – čosi viac ako svoje pohodlie.
Som rozumný človek, tak predsa budem myslieť hlavou a nie srdcom, čo tam po ňom... Som rozumný, tak obetujem chvíľkový prospech a lenivosť svojej budúcnosti.
Budúcnosti na dvoch metroch štvorcových a ak som sa dosť snažil, tak tam bude drahý kus kameňa so slovami: ,,Nech mu je zem ľahká...“ Ľahká... Hej, tie dva metre kubické hliny. 350 kilogramov. Tešilo ma...
Tieto slová som napísal dakedy na sklonku maturitného ročníka, plný nechute a pocitu márnosti. Ale tým, že som ich dal na papier, som sa k nim stále vracal. Dokonca sa mi podarilo znova sa koriť pred mocou horského rána. Ale stačí to? Stačí, keď sa raz za rok na tábore zamyslíme? Zamyslenie – nad sebou samým, nad zmyslom, nad láskou, nad...
Zamýšľajme sa a konajme podľa svojich myšlienok a skrytých túžieb! Deľme sa o ne, rozprávajme sa! Carpe diem – uži deň, pretože sa už nevráti...
Žil jeden múdry pán menom Frankl. Bol to psychiater najvýznamnejší po Freudovi. Celý život venoval jednej téme – Človek pred otázkou zmyslu. Rád hovoril, že tretinu jeho pacientov tvoria ľudia postrádajúci zmysel vo svojom živote.
Nech teda tieto riadky prispejú k rozvoju nášho premýšľania. Tak, aby už nebolo treba Franklov...
Carpe diem
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára