Ranné šero za oknom rýchlo mizne kamsi, kam nesmieme. Šedivá hmla sa mení na bledý opar jesenného rána. Krajina ubieha ako na filmovom plátne. Čiernobiely svet sa s pribúdajúcim svetlom mení na farebný, jeseň sa ukazuje, pomaly, ako hanblivá modelka pred objektívom. Potom musíš vstať so sedadla, na chrbát hodiť batoh a vystúpiť do zimy. Znova stojíš na ceste. Teší ťa, že si to znova ty, kto vstával na prvý vlak. Vlhký ranný chlad sa prehrýza oblečením a telom až na kosť, zabíja v tebe chuť ísť. Hladom stuhnuté nohy sa lepia na asfalt. Skorým ránom zovretý žalúdok odmieta aj teplý čaj.
Vieš, kam ideš, cestu už dávno poznáš. Miesta ožívajú spomienkami, nostalgiou za časmi minulými, ale čo ťa čaká dnes, netušíš... Na každom kroku niečo nové a to staré... odvial čas.
Hradská pomaly ubieha pod nohami, hmla sa rozplýva, slabnúce slnko farbí okolitý svet. Na jabloniach posledné jablká, premrznuté šípky už nevábia chuťou ani vzhľadom. Nádhera jesennej bezútešnosti, kde duchovia zašlých farieb vrcholnej jesene hľadajú svoj pokoj, blúdia krajinou a vstupujú ti do cesty. Milióny zakliatych bytostí smútia, utekajú. Vyslobodia ich až prvé mrazy. Jedinou zjavnou nádejou v tomto svete sú trnky. Kyslé, trpké, fialové plody, ktoré nestrácajú farbu. Ich údel začína až tam, kde končí údel ostatných. Mrazy ich oživia, osladia, premrznutá zem zazvoní, stromy budú praskať. Cítiš, že to príde. Nevieš ako, nevieš kde a nevieš kedy. Ale mráz sa kdesi usmieva popod šedivý fúz a pomaly sa súka zo svojho letného úkrytu.
Znova a znova bojuješ s únavou, lenivosťou. S márnosťou v duši. Veď ak ti neostáva nič iné, tak cesty určite. A krajina, tvoj domov. Nespočet krokov, výdychov do mrazivého vzduchu či kvapiek potu, ktoré tu za ten čas ostali. Všetko, čo ťa spája s krajinou, kus seba, ktorý si tu zanechal, kus krajiny, ktorý v sebe nosíš.
Vrchol, akoby napriek všetkej tvojej námahe ustupoval. Preťažuješ nemohúce svaly, potíš studený pot do šiat, aby ťa chladil ešte viac. Jediné čo ťa poháňa je vôľa. A možno ešte to nepostihnuteľné, záhadné... Čo ťahá moru do plameňa sviečky.
Únava ťa stále neopúšťa, ale pohybom rozmrzol žalúdok a tak môže telo dostať, čo žiada. Ak mrazí, fúka chladný vietor, odpočinok ja zbytočný. Svaly sa neuvoľnia, iba ak vychladnú. Vtedy bojuješ s pocitom odporu, s chuťou vzdať to. Intenzívne pociťuješ svoju úbohosť, ničotnosť. Veľká Matka ti dáva pocítiť svoju nadradenosť. Kroky sa stávajú utrpením. Do kopca bolia svaly, pália. To aby si vedel, že nie si pánom. Ak sa obrátiš späť, bude ťa lámať bolesť chrbta a kolien. To ako lekcia za to, že si chcel veľké sústo. Toho pocitu biednosti tela sa už nezbavíš...
A potom je zrazu cesta strmšia, dych nestačí, nohy sa kĺžu späť po mokrej hline. Dva kroky vpred a jeden vzad. Lenže vrchol sa blíži a cesta ubúda. Vtedy to príde. Známe miesta, tváre kamarátov, hlasy priateľov, vône lások. Sám...
Otvára sa výhľad, zmes farieb jesennej dúhy, žlté fúzy tráv na rúbaniskách a strieborné pne v nej. Krajina ako zlato. Kus modrej z oblohy, kus šedej z mrakov. Odlesky vzdialených obydlí. Kdesi tresne výstrel, dva dravce tancujú svoj vzdušný tanec. Preletí mucha, chrobák, pavučinka babieho leta sa zachytí o kabát. Úplne hore stojíš, chladný vzduch robí pot mrazivým. A slzy v očiach... sú predsa od vetra.
Hore vždy tráviš veľa času. Obzeráš sa, oddychuješ. Jedlo tu má inú chuť. Takú drsnejšiu. Domased z mesta by povedal, že zlú. Poznáš tam každý kameň. Keď tade ideš v noci, vieš, kde si dávať pozor, aby si nezakopol. Aha, tamto ste sedeli s chlapcami a riešili prvé počítače. Tam ste vtedy písali zápis do vrcholovej knihy. O ten kus železa ti kedysi primrzol prst. Kúsok ďalej je miesto, kde si raz zapadol po ramená do snehu a nemohol sa dostať von. Pod hrebeňom ste behávali ako malé deti. A na tom vrchole oproti si bol prvýkrát s dievčatami na výprave do kopcov. Na tomto kameni vtedy sedela Ona. Vietor vo vlasoch, veselé oči a zvonivý smiech v mäkkom jarnom vzduchu. Ako nymfa. Nedalo sa sedieť na zemi, bolo blato... Ale čas sa prehupne a tebe treba pokračovať v ceste. Schádzaš z výšin priestoru do rozlohy nížin. Duša ostáva na vrchole, rozum sa túla po rozľahlej rovine. Tvorí myšlienky, motá, nedá pokoja. Uvažuješ nad miestom, krajinou. Nad svojim domovom. Nad dedičstvom.
Koľkokrát si chcel odísť? Tam, kde rastú pravé stromy, neuväznené v asfalte, také, ktoré nikto neorezáva. Kde sú noci temné, rána žiarivé, dni pokojné a večery veľkolepé. Niekam, kde sa voda leskne, kde sa môžeš spoľahnúť na podanie ruky a kde má slovo váhu a obsah. Preč, medzi skutočných ľudí, do skutočného vzduchu. Na miesto srdečných citov a skutočných hôr. Na miesto, kde dedičstvo cítiš, nie len tušíš. Na miesto, kde ho vytváraš.
Ibaže cítiš korene. Miesta, kde si vyrastal sa nedajú opustiť, hoci by si ich aj nemal rád. Majú svoje čaro. Majú svojich duchov, svoje božstvá, ktoré si ťa omotali svojou čarovnou niťou príliš pevne na to, aby si mohol zabudnúť. Svojich démonov, ktorých rešpektuješ. Nosíš ich v srdci ako dojmy, v hlave ako spomienky, ako blato na topánkach a prach na tvári. Ako kvapky dažďa na klobúku, guličky lopúchov vo vlasoch a triesky pod kožou. Sú stále s tebou ako jazvy a prepálená diera na obľúbenej košeli. Ako zúbok od kameňa na čepeli noža. Ako spomienka na veci, ktoré si stratil.
Krajina skutočného života leží možno niekde inde. Môžeš sa brániť, môžeš utekať a znova sa vracať. Vzdorovať, ubližovať, páliť mosty. Môžeš sa zatvrdiť a nenávidieť. Milovať aj zabúdať.
Ale tu si doma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára