Vlkodlak

Prebúdza sa jar. Čas, keď je všetko inak. Preč je zimná nostalgia nehybného vzduchu a šedý príkrov clivoty. Teraz sa prebúdza k životu to, čo bude po celý ďalší rok iba upadať.

Všetko je inak. Večery sú rýchle ale dlhé, inak ako tie zimné. Čosi sa v tebe prebúdza. Po nociach nespíš, hľadíš do steny a srdce ti tlčie. Stráca sa všetko, ostáva v tebe len to prirodzené. Iba tvoja živočíšna podstata. Ožíva ten mýtický vlkodlak. Nie za hmlistých jesenných večerov pod rúškou tmy ale za jarných nocí voňavých novým lístím chce sa ti zavýjať na mesiac a trhať putá. Nelákajú ťa parfémy, zvodné úsmevy, mäkké postele a zženštilé zvyky. Na dušu ti brnká pach hliny a starého lístia uviaznutý v maskáčoch od jesene. Nelákajú ťa duchaplné ženy, spať ti nedajú tie, ktoré ti inokedy okrem zovňajšku nemajú čo ponúknuť.

Na pozadí všetkých farieb okolo vidíš hnedú zeleň hôr, oker dávnych červánkov. Cítiš prach vohnaný do očí vetrom dvíhajúcim a tesne pred búrkou, na tele ťa chladia perličky prvých kvapiek všetkých dažďov, čo ťa kedy zmáčali. Ústa prahnú zabudnutým smädom prašných ciest pod poludňajším slnkom. Vo vlasoch vietor vrcholov a chodidlá šteklí tráva. Veci páchnu chlapom a cestou, vo vrecku pár korún a ty si šťastný, pretože nevieš, kam pôjdeš zajtra. Si šťastný, pretože nad tým nepremýšľaš a necháš sa unášať vetrom. Ramená bolia, batoh ťaží, čoraz nástojčivejšie chce na zem, oddýchnuť si. Tak ho na chvíľu zlož a ukroj chleba. Sadni do tieňa a jedz, kým je čerstvý. Máš čas...

Ráno bola zima. Srieň vyzdobila svet svojou šeďou a potom sa triasla strachom. Strachom zo slnka. Alebo to bolo iba ranné prúdenie vzduchu, čo rozhýbalo namrznutú trávu? Všetko čakalo, kým ranné lúče urobia z námrazy rosu, z rosy farebné drahokamy a z drahokamov vodnú paru. Drahokamy sa odparia do nebies a počkajú do večera, kým sa opäť znesú na svet, aby nás potešili. Prechladený vzduch, čistý a krištáľový, nikde ani zrnko prachu, iba odlesky rána v drobných kvapôčkach. Nevedel si, čo so sebou, slnko lákalo vyzliecť sveter a skrehnuté ruky sa pýtali do vreciek. Tak si proste zjedol svoj jogurt z Jednoty, zapil ho vodou, ktorú si nemal vo fľaši a vydal sa ju niekam hľadať. Vyrazil si ďalej, aby si nové rána zažíval na nových miestach.

Otepľuje sa. Šliapeš do kopca a vzduch zatiaľ chladí, ale vieš, že onedlho už nebude. Výhľady, kopce, temné lesné zákutia. V najväčšej páľave sa plahočíš po bezmenných cestách a osadách, ktoré budú zabudnuté. Na poľnej ceste zanechávaš v prachu stopy. A všetko je také... také... že by si to asi nikdy nedokázal slovami opísať.

Popoludňajšie slnko ti svieti do očí, klesá nad obzor a stavia sa ti tvárou v tvár, tvárou do ktorej pri svojej ničotnosti nemôžeš hľadieť. A možno práve preto nemáš rád podvečery na slnku... Však ono zapadne. Aha, žltá, oranžová, červená a fialová nad hlavou prechádza do čiernej na východe, kde už je noc. Zhodíš veci kdesi – kamsi, premýšľaš, či stojí za to spať a nevidieť noc. Ale únava je tu a chce ťa. Bezmocne podliehaš jej ženskej sile a unáša ťa kamsi, kam môžu iba dve ženy. Ona a tvoja PRVÁ.

Ale pozeráš do bielej steny a pýtaš sa sám seba, prečo vlastne neotvoríš okno, aby si mal v izbe aspoň čerstvý vzduch. Za oknom je akosi svetlejšie... Teraz je ten čas, keď víťazíš nad únavou. Alebo ťa ona necháva na pokoji? To je jedno. Vidíš ho. Leží hore na skrini a napriek tomu, že sa hanbí prachom, usmieva sa na teba. Tak ho zlož a zabaľ veci. Nie veľa, aby si nebol nahý a deku, ak by si náhodou niektorú noc nebol sám. A nôž, aby bolo čím rezať ranu, keď ťa uhryzne had. Nechaj všetko ležať, elektrinu v kábloch a nikel metal hydrid nech ostane v šuflíku. Cítiš, že dnes to príde. Že zas budeš stáť na ceste. Za tebou všetko a pred tebou ešte viac; až za obzor. A za ním ďalší.

Tak už to nechaj a choď!!!