Osamelé melancholické večery, keď premýšľaš a ryješ do papiera svoje pocity. Tiché minúty opustenosti, ktoré vychutnávaš. Nie sú najlepšie ani najhoršie. Iba vychutnávaš ich neobvyklosť. Mlčanlivé hodiny ticha, keď nemáš dôvod hovoriť. Ticha nerušeného hukotom potoka, vetrom v korunách alebo krokmi na štrkovej ceste. Kamene – oblé skaly a balvany obtekané priezračnou ľadovou vodou hučiacou do noci. Okolo drevo, tma a patetický strach z noci. Drevo, tma a strach – dedičstvo predkov. Dedičstvo... Aké to neobvyklé slovo. Neobvyklé svojou podstatou. Podstatou v kontexte skanzenu. Podstata v kontexte mesta sa ti javí ako nič nehovoriaci pojem vyjadrujúci peniaze, majetok. Neobvyklosť slova spočíva práve v pre teba neznámom pojme dedičstva miesta. Dedíš miesto, jeho históriu, jeho roky minulé aj budúce. Krv a pot predkov. Utrpenie matiek a radosť dievčat. Hrdosť mužov a veselosť chlapcov. Život prostého ľudu. Teraz sedíš pri šálke melty a začínaš chápať zmysel slova dedičstvo. „V láskavom oku akoby krotká výčitka nemá...“ Nechali sme pôdu bez ochrancu. Pôdu dedov dostáva ľud iný...
Obklopuje ťa drevo a tma a zvuky, ktoré v meste nezačuješ. Nechceš sa vracať. Chceš sa vracať. Kde si vlastne doma? Na mieste, na ktorom by si nevydržal celý život? Na mieste, kde ti osud pripísal adresu? Zažívaš večery v prírode, večery v tme, večery v drevenej dedine. Všetky odlišné, všetky krásne...
Osamelé rýchle rána, keď sa snažíš začať deň tak, aby si nestrácal drahocenný čas. Kráčaš tak, aby si chránil topánky pred rosou. Na sandále je príliš chladno. Pomaly vysúvaš zo spacáku telo. Bojíš sa chladu. Prevaľuješ sa opatrne, aby si ušetril spacák kontaktu s hlinou a blatom. Myseľ vzpružíš chladnou horskou vodou na tvári, pažiach a hrudi. Telo rozohreješ cvikmi zo školy. Kam teraz? To závisí od toho, kde si. Kráčaš ku kuchyni aby si sa napil teplého čaju a zhltol zbytky od raňajok. Začínaš svoj deň naplnený ničnerobením. Alebo robením niečoho nepovinného. Začínaš deň oddychu, čerstvého vzduchu, kryštáľovej vody a voňavého vánku. Hodiny vtáčieho spevu a vetra, minúty žblnkajúcej vody a hríbov v tráve, sekundy udalostí a zážitkov. Chvíle pohody a šťastia. Pohľady na krásy tela i prírody. Vietor vo vlasoch a na spotenom tele, keď z výšky zhliadaš na svet. Chutí ti nechutný čaj a jedlo, ktorého by si sa v meste nedotkol. Priatelíš sa s ľuďmi, ktorých by si v meste neznášal. Miluješ ženy, ktorým by si sa inak smial. Uznávaš mužov, ktorých by si zatracoval. Chuť dymu z bylín zaháňaš kvapkou z lístku alchemilky. Prvé lúče rozsvecujú diamanty, zaháňajú temnotu a strach. Je ráno. Nový deň. Nová šanca. Čas, kedy sa z neznámeho sveta opäť stáva krajina tvojho domova. Vitaj!
Osamelé dni, keď sa obzeráš po svete a hľadáš to, čo toľkí pred tebou. Roky a roky blúdenia v sebe samom, nachádzania a strácania svojho miesta na svete. Práca, jedlo, pitie. Kroky svetom. Kilometre. Výhľady a tmavé zákutia. Pohľady a ľudia. Krása aj smútok. Zastavenia, keď ti genius loci nedá ísť ďalej. Chvíle, keď opúšťaš miesto, ktoré by si najradšej zobral so sebou. Je krásne, chceš ostať. Ale ideš ďalej, aby si našiel stovky ďalších, ktoré budú potom rovnako zabudnuté. Ostane iba dojem. Veľký interval miest a kilometrov umocnený životom. Zraky do nebies. Zraky do hĺbok. Do očí. Zanechané na krivkách a tvaroch, hranách, oblinách, výstupkoch a zúbkoch. Vlnovky a čiary, ihličky či steblá. Srdce uviaznuté v oblakoch a hĺbke modrej oblohy. Láska uväznená nízkymi dažďovými mračnami. Odniesli cit a zanechali kvapky. Na oblečení, na vlasoch, na tele. Prežívaš svoj čas ako najlepšie vieš a predsa si šťastný, ak sa ti podarí prežiť aspoň hodinu tak, ako by si chcel. V ceste ti stoja prekážky a ľudia. Čas a spoločnosť. Neschopnosť a konvencie. Čo odpovieš, keď sa ťa spýtajú, čo ti na svete najviac vadí? Ľudská hlúposť? Peniaze? Politika? Násilie, drogy, náboženstvo, ničenie prírody...? Nevadí ti zo všetkého najviac vlastná hlúposť?
Uži dňa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára