Ja mám rád tieto dni

Dobre sa oblečiem a obujem a idem do lesa. Je tam ticho, všade šumí dážď, mám mokrú tvár a ruky, od úst mi ide para. Občas, keď chodím po správnych miestach a som ticho pohne sa krovie potom uvidím hnedú hlavu. Obzerá sa, dvihne nos a zavetrí a ak nie som po vetre, hlava vylezie z krovia a ja stretnem srnu, srnca alebo celé stádo. Raz som videl aj jeleňa. V hmle a opare sa preháňajú lesom aj čistinami diviaky s mladými, stáda muflónov, stretám kopu žiab a slimáky takých farieb, že by si neveril. Ak je dobré miesto v závetrí a bez dažďa, urobím si čaj - v takomto mokre mám radosť, ak sa mi podarí založiť oheň. Praská a syčí, ako doň kvapká zo stromov. No a niekedy prestane pršať a do mokrého sveta vyjde slnko. To svetlo! Stojí to za to hlavne ak ma to postretne vo vinohradoch nad Pezinkom. Potom sa vraciam domov. Často som premočený, inokedy, ak si dám pozor, som suchý, len trocha uzimený. V meste je už tma, autá špliechajú, svetlá sa odrážajú na mokrej ceste ľudia sa náhlia odniekiaľ niekam. Občas o mňa niekto zavadí pohľadom - v lepšom prípade ma má za opovrhnutia hodného vandráka, v tom horšom rovno za bezdomovca. Potom sa ten človek pozrie inam a zabudne na mňa. Nadáva na svet, na počasie, je mu zle, je smutný, unavený, ubehaný a unudený. Vtedy sa cítim ako jediný človek na svete, ktorý má otvorené oči. Vtedy je okolo mňa svetlo a teplo a farby a všetko okolo je vlhké a čiernobiele. Ja mám rád tieto dni.